Zákon o cestovných náhradách neukladá povinnosť mať súkromné auto havarijne poistené. Túto podmienku si určujú zamestnávatelia, ktorých zamestnanci využívajú súkromné autá na služobné účely. Zamestnávateľ môže od tejto podmienky aj upustiť.

Dôvod mať poistené auto je niekde úplne inde. Najprv odcitujem § 192 ods. 3 Zákonníka práce:

"(3) Zamestnávateľ nezodpovedá zamestnancovi za škodu na motorovom vozidle, vlastnom náradí, vlastnom zariadení a vlastných predmetoch potrebných na výkon práce, ktoré použil pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním bez písomného súhlasu zamestnávateľa."

Čiže ak to obrátime, tak zamestnávateľ zodpovedá za škody, ktoré boli spôsobené zamestnancovi napr. na aute, keď vykonával služobnú cestu vlastným autom a zamestnávateľ mu to schválil.

AK by sa teda stala nehoda počas takejto SC a zamestnancovi by bola spôsobená škoda na aute, mohol by oprávnene požadovať náhradu škody za opravu auta od zamestnávateľa. Preto je logické, že zamestnávateľ sa chce ochrániť pred takýmito udalosťami a najjednoduchší spôsob ochrany je, požadovať, aby auto bolo havarijne poistené. Tým pádom by zamestnanec požadoval náhradu od poisťovne a nie od zamestnávateľa.

Niekto by mohol namietať, že by stačilo, keby spísali dohodu, že v prípade škody si ju zamestnanec nebude vymáhať od zamestnávateľa. ALE POZOR!

§ 17 ZP hovorí, že:

"(1) Právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný."


Takže mohli by mať aj tri takéto zmluvy, aj tak by si to zamestnanec mohol rozmyslieť a požadovať oprávnene náhradu škody. Zamestnávateľ by si nepomohol, musel by plniť.

Ak teda zamestnávateľ súhlasí, že auto nebude poistené, vystavuje sa riziku, že v prípade škody ju bude musieť uhradiť.

krasne napisane.....dakujem....