Pani upratovačka bola upozornená na nedostatok v práci. Po upozornení, aby odstránila nedostatok začala byť urazená. Raz som ju zavolala, aby sme spolu odstránili problém zapáchajúcich WC pri nedostatku vody. Zdalo sa mi, že to s ňou bude najspoľahlivejšie. Dobre sme si totiž rozumeli. Viem, že som mala volať kolegyňu, ktorej rajón patrí no dôverovala som jej, zdalo sa mi, že je ústretovejšia. No reakcia na moju dôveru bola hrozná. Obvinila ma, že som jej povedala, že jej WC sú špinavé a tak na chodbe pred WC ma začala trhať a ťahať za ruky do WC, pričom svedkami boli deviataci, aby som sa išla pozrieť, či má ona špinavé WC. Vtedy som mala dokonca aj modriny na rukách. Pozerala sa na to aj druhá kolegyňa. Veľmi som sa hanbila najmä pred žiakmi. Nemohla som ju zastaviť a tak som zavolala k tomuto incidentu p. riaditeľku. Na moje prekvapenie p. riaditeľka usúdila, že sme kamarátky, musíme si to vyriešiť medzi sebou. Kamarátky môžeme byť, ale na pracovisku predsa existuje určitá etika správania. To nebolo prvýkrát. Bolo to aj predtým. Asi nebolo správne jej tolerovať prejavy správania. V mojej náplni práce zástupcu riaditeľa školy stojí, že som priamou nadriadenou upratovačkám a pedagógom. To znamená, že je mojou povinnosťou zamestnanca upozorniť na nedostatky aj keby sme boli kamarátky sto rokov. P. upratovačka je nahnevaná, každé moje slovo pokladá za ponižovanie, osočovanie, chytá za slovíčka ba dokonca mám pocit, že ma šikanuje, sleduje čo poviem, ako presne to poviem, neustále je s niečim nespokojná. Najhoršie je, že za chrbtom jej pravdepodobne stojí sam riaditeľka ľkoly a ona si je toho vedomá. Čo mám robiť?