...moja zlatá, veľmi dobre viem, ako sa trápiš pre svoje dieťa, ako veľmi by si mu chcela pomôcť...
...mňa zrazilo auto, mala som niečo okolo 9 rokov...a odvtedy sa zajakávam. Presne tak ako píšeš, niekedy jednoducho rozmýšľam príliš rýchlo a reč prispôsobujem tomuto tempu... A v strese je to najhoršie, vtedy nepoviem súvislú vetu... Chodila som na logopédiu,tam mi nepomohli...naučila som sa s tým žiť. Nebolo to jednoduché - posmievanie sa od detí, v škole keď ma skúšali tak niekedy som jednu vetu musela zopakovať 3x kým mi učitelia porozumeli... Mne v tom čase veľmi pomohlo že som chodila na divadelný krúžok - možno si poviete, že čo tá koktavá, ako mohla divadlo hrať...ale poviem Vám, pokiaľ som sa musela sústrediť na svoj text, aby ma bolo dobre počuť a rozumieť aj v zadnej rade (mikrofóny sme nemali) tak som hovorila pekne, pomaly, plynulo... Chodila som tiež na recitačné súťaže čo tiež poniektorí nechápali - ale keď som mala naučenú básničku či prózu, recitovala som jedna radosť.
Potom sa to zas zhoršilo, zlom u mňa nastal keď sa moja prvorodená dcérka učila hovoriť. Veľmi som sa bála, aby to po mne neopakovala a tak keď som sa jej prihovárala, zas som si predstavovala že stojím na javisku a rozprávam pre celé veľké hľadisko... Deti mi rozprávajú pekne, a ja keď som v strese kokcem...a žijem s tým už dvadsať rokov.