Kristína, je mi ľúto ak prežívaš také niečo ty. Poznám tie pocity, ale chce to čas, ktorý bolesť trocha zmierni. Podľa mňa je dôležité, aby sa človek neuzatváral so smútkom do seba, aby sa nebránil stretávaniu s ľuďmi, ba naopak, aby spoločnosť úmyselne vyhľadával. Na skutočnosti, že sa mu už blízka osoba nevráti jeho smútok nič nezmení. Môže to mať diba neblahé účinky na jeho zdravie. A ak tu má ešte ľudí, ktorí ho potrebujú, treba myslieť na seba ak kvôli nim. Tiež si mysím, že veriacim sa takéto situácie daria zvládať lepšie.

Tiež si myslím, že najlepší lekár na smútok je čas. Zažila som to, zomreli mi obaja rodičia. Mama pomerne mladá. Ale vyrovnať sa s tým musíš a čím skôr, tým lepšie. Niekde som čítala, že nie je dobré stále myslieť na pozostalých, ani byť stále na cintoríne, lebo im to neumožní odpútať sa z tohto života a nájsť pokoj tam, kde odišli. Musíš byť silná, treba sa s tým čím skôr vyrovnať.

Cele ma to tak strasne mrzi.. a najma kvoli mojej mame, ma 44 a uz pochovala oboch rodicov, teraz aj brata. Bojim sa o nu, nie je to taky ten typ s hrosou kozou, ktory dokaze stratu ustat.. Ja mam na to "svoj recept". Snazim sa uplne odignorovat ten fakt, ze vsetko v spojeni s tymto clovekom je uz v nenavratne. Nemyslim na to, snazim sa to zit a byt tak ako doteraz. Chcela by som byt teraz s nou, ale byvam v inom meste. Smrt je taka.. neviem ju definovat. Nerozumiem jej, aj ked som veriaca.

Predovsetkym je dolezite takuto stratu dostatocne odsmutit.Toto je velmi dolezite pre nasu psychiku.Nenutit sa do spolocenskych veci , ked nam to nejde.
Pochopit, ze cast nasho zivota spojena s milovanym clovekom, ktory odisiel sa skoncila a vyrovnat sa s tym.Ked to neurobime,nase smutky a trapenia si nas vzdy najdu.
Kazdy sme ini, inak sa vyrovnavame so stratami blizkych ludi.Ty poznas najlepsie svoju matku, pomoz jej sa s tym vyrovnat.Nemusis byt prave pri nej, telefonuj s nou.
Cas je dobry lekar, ale v tejto etape tvoja matka potrebuje nieco ine.
Odsmutit, spracovat holy fakt, vyrovnat sa s tym.
Malokedy si uvedomujeme, ake mame velke stastie, ze sme urcitu etapu svojho zivota mohli prezit po boku ludi, ktori nas obohatili a to vsetko co po nich zostalo,si nesieme v sebe a mozeme to davat dalej.
Aj takyto odkaz nam zanechavaju ti, ktori nas navzdy opustili.

Nesnaž sa prosím ťa ignorovať to,ani na to nemyslieť,musíš si to odsmutiť.Inak nás za chvíľu navštíviš všetkých a nudeš sa na nás veľmi hnevať,ked sa Ti budeme snažiť vysvetliť,že ten žalúdok/koža,bolesti hlavy,padanie vlasov...../je psychosomatické a máš isť na psychiatriu.Musíš tú stratu spracovať.Najväčší problém nemajú ľudia ktorí cirkusujú,nariekajú,kričia a majú hysterické záchvaty.Tí to zo seba vykričia.Najväčší problém majú ich trpezliví životní partneri,ktorý všetko na pohľad zvládajú skvele.Držím prsty.

Mas pravdu Kitky. Mna na jednej strane zuzuje hrozna uzkost. No na strane druhej, ked si na neho spomeniem, na tie dobre casy, na tie pekne zazitky, v duchu sa usmievam. Nevycitam tomu, kto to vsetko nejak riadi - ci uz ho nazveme Boh alebo osud - ze mi ho vzal. Skor som mu vdacna za kazdu jednu chvilu, ktoru som mohla prezit s tak vynimocnym a vzacnym clovekom. Vravim si, ze zivot plynie.. je krasny, ale je aj kruty. Ale je to zivot. Asi mu netreba vycitat, ze prinasa bolest, petoze mi prinasa mnoho stastnych a krasnych chvil. A na svete musi byt nejaka rovnovaha. Musi byt nieco, co nas prinuti sa na chvilu zastavit a uvedomit si aki sme vlastne stastni, ze mame vsetko a vsetkych, ktorych mame. Ten jeho mal trvat presne takto dlho. Netreba asi riesit, preco len tolko.. Z ineho pohladu to je mozno velmi vela..

Pekne si to napisala. Hlavne by sme nemali zabudat im to davat najavo, kym ich mame. Lasky nikdy nie je dost. Hlavne tej, ktoru mozeme poskytnut.

Pripadam si ako blazon. Priatel o jednej odisiel do Nemecka a mna chytila strasna panika. Do stvrtej som bola hore a do rana som musela mat zazate v celom dome a zapnuty televizor, aby som bola aspon trosicku v klude. A ked sa niekomu nemozem dovolat (ako teraz priatelovi) myslim hned na najhorsie a placem..

Na to najťežšie obdobie by som kľudne doporučovala návštevu psychiatra, pracovala som tam, viem ako veľmi dokáže smrť blízkych ublížiť. Je pravda, človek musí bolesť prežiť- nevravím, že lieky pomôžu na všetko, ale nájde tam aj pomocné slovo, ale možno aspoň na to, aby sa človek dokázal pokojne vyspať apod. Niekedy už tým , že človek zle spí, kopia sa veci a sú čoraz neprekonateľnejšie . V ambulancii sme mali veľa ľudí, ktorí jednoducho sami by nemali šancu prekonať svoj smútok, bolesť duše je väčšia ako akákoľvek fyzická, lebo zožiera celého človeka a začína hlavou. Psychiatria by už dávno nemá byť len pre "bláznov".

Vies, a to som si myslela vzdy myslela, aka som ja silna osobnost. Vzdy, nech sa stala v nasej rodine akakolvek tragedia som sa snazila vsetkych drzat nad vodou a teraz mam pocit, ze to ja padam.. Boli ma cele telo a nie je na to liek, boli ma totiz dusa v nom..
Nie, nemyslim si, ze títo lekári su len pre blaznov. Psychologicka mi uz raz "zachranila zivot", dostala ma z bulimie.
Zivot je krasny a ja som vdacna za kazdy jeden den, za kazde nove rano.Ale je tazky..jeden z najtazsich.

Prepáč,ale nie si silná osobnosť,len sa z celej sily snažíš byť silná.Preto tá bulímia v anamnéze.Teraz rozhodne doporučujem psychologa alebo aspon nech Ti dá lekár prechodne lieky.Nech neriešime o 2 roky anorexiu.Ak bola bratova smrť náhla,daj si pre prvú chvíľu-Ignatia 9 CH 5 granulí denne.Niečo zachytí.Ale potrebuješ starostlivosť a nie snažiť sa byť silná.

Mnohí radšej riešia psychológa, ale naozaj sa psychiatra netreba báť, je to lekár- môže predpísať lieky- ktorých sa mnohí môžu báť, ale naozaj to na najhoršie obdobie je to to najlepšie ako skončiť v ústave pre duševne chorých. Napr. aj vo Veľkom Záluží je veľmi dobré odd. pre pac. s neurózami - čo trpia určite mnohí, takže tam nie sú bipolárne poruchy alebo schizofrenici.
Úprimne držím palce a naozaj to netreba podceňovať, aby to neprerástlo do čohosi s čoho už cesta nebude tak jednoduchá, najmä ak tam v anamnéze je už nejaká porucha.

Dakujem aj za takyto nazor.

Vies, na jednej strane mi tu vela z vas radi, ze si to clovek musi odsmutit.. Ale mne naozaj viac vyhovuje nemysliet na to, ignorovat fakt, ze sa take nieco stalo, zahnat myslienky na to, ze ma v zivote niekto opustil a to navzdy. Pretoze ta bolest pri myslienke na to vsetko je privelka, neda mi dychat ani mysliet..

Tým že to ignoruješ a potláčaš nič nevyriešiš. Zostane to v tebe a časom sa to prejaví. Je to ako časovaná bomba...Myslím si, že je potrebné "odsmútiť" ako ti už radili a hlavne dostať zo seba von. Mne pomáha keď sa vyrozprám, nepotrebujem radu stačí mi keď ma niekto vypočuje ... najlepšie je keď hovorím nahlas.........

Ale ani utekať od toho sa nedá, najlepšie je zmieriť sa s tým, stalo sa tak to malo byť a naozaj sa s tým robiť nič nedalo, veď preto sa vraví, že každému máme za života dať vedieť ako nám na ňom záleží a správať sa tak, aby nám to potom nemuselo byť ľúto. Ak si toto všetko dokázala treba sa zamyslieť nad tým čo ti je na to ľúto? Zistíš , že vo väčšine ľutujeme sami seba, že sme zostali sami.... Takže vlastne vo väčšine plačeme sami nad sebou a určite by to ľudia, ktorým na nás záleží a záležalo- určite nechceli. Jednoznačne treba zdvihnúť hlavu a ísť. Ten bezprostredný smútok nad tým, že niekoho neuvidíme sa nedá oklamať a vyplakať sa musí takmer každí, ale potom naozaj treba myslieť na veci, ktoré chceme dokázať a pre ktoré tu ešte si / sme.

Je jedna vec čo chceš ty vedome a druhá vec,čo spraví tvoje podvedomie.A Tvoje podvedomie môže informáciu spracovať štýlom-napr.nie som dosť dobrá,všetci ma opúšťajú,je to moja vina,keby som toto,keby som hento....
A výsledok?-nemám sa rada nemám rada svoje telo,je tučné,chudé,neviemaké.....Takže preto direktívny príkaz,aby si šla pre lieky.Jedna vec je čo ty vedome chceš a druhá vec,čo sa s Tebou stane.Niektoré veci neovplyvníme.Aby nakoniec mama,ktorú tak chrániš neriešila okrem svojho syna aj Teba.

Viem ako sa cítiš... Nedávno som prežila niečo podobné... Prešli štyri mesiace, ale stále to neviem pochopiť, vyrovnať sa s tým... Človek potrebuje veľa, veľa vnútornej sily a oporu rodiny a priateľov, aby takéto situácie zvládol a našiel spôsob, ako žiť bez toho, koho navždy stratil. Je to veľmi ťažké... Želám ti veľa síl, aby si to zvládol...

mne umrel manžel, keď deti mali 12 a 13 rokov, tie pocity sa nedajú opísať, nielen osobná strata strašných rozmerov, ale pomyslenie, že deti stratili otca, človeka tak nenahraditeľného pre ich ďalší život, ako to všetko zvládnem sama, ( relatívne ) síce mi všetci pomáhali ako vedeli, ale ten človek sa jednoducho nedá nahradiť, vtedy som strašne potrebovala poznať odpoveď na jednu otázku, že kedy a či sa vôbec niekedy skončí to strašné trápenie, čo prežívam, lebo to boli doslova muky, zvonku nič vidieť a zvnútra neskutočná bolesť. Teraz je od vtedy pomaly 9 rokov a už môžem povedať, že sa to skončí, najhorší ako sa aj zvykne hovoriť je naozaj ten prvý rok, ale potom postupne, krôčik po krôčiku ten liečiteľ čas zahojí rany a postupne človek začne normélne fungovať. Jednu vec by som však chcela zdôrazniť, nijako sa netreba brániť a ten smútok naozaj do hĺbky prežiť, aj si ho pripustiť, vyplakať sa, na to všetko je teraz ten správny čas, lebo ked aj nie hneď, raz sa tie pocity vyplavia, musia sa dostať von a čím skôr, tým lepšie. A ďalšia vec, nerobiť v takomto stave žiadne chyby v podobe hľadania nového partnera na zalepenie chýbajúceho miesta, keď sa na to ide príliš skoro, zvykne sa narobiť veľmi veľa chýb, len pri veľkom šťastí nemusia byť fatálne. M.

http://www.youtube.com/v/PyMURrFbVaI...layer_embedded
Asi tu už bolo všetko povedané.
Celý život sa hľadáme . Každý z nás sa stretol so smrťou blízkeho človeka . Čo zomrel otec, sestra, .... mám pocit, že nám to tam niekde pripravujú.
Na život , život po živote mne pomáha pozerať sa ináč napr. aj kniha CHATRČ , dennodenná cesta okolo cintorína /bývam neďaleko/ alebo tieto krásne myšlienky /zdroj si už nepamätám/:
Nelpěte na smutku, nestújte plačky na mém hrobě, já tam nejsem, já nespím.
Já jsem téch tisíc vetrú, které vanou,
já jsem ty démantové jiskřičky na sňehu, já jsem zrno otevřené slunečním světlem, já jsem jemný podzimný déšť. Když se probudíte do ranního ticha, já jsem ten rýchly vzlet tichého ptáka kroužicího v letu, já jsem měkké hvězdy, které v noci svítí. Tak nestujte plačky na mém hrobě, já tam nejsem, já jsem neumřel.

Prajem veľa síl a veľa blízkych a dobrých ľudí okolo .