Skúsenosti nemám,ale aj tak držím palce, verím že to dobre dopadne

Podľa mňa je to individuálne. Veľa v tom zohráva celkový stav organizmu, diagnozy,... psychika. Držím palce a veľa trpezlivosti.

Ja sa pridávam.Mamičke prajem vela,vela síl a skoré vyzdravenie.Držím palce,vela štastia!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

aj ja sa pridávam a veľmi držím palce. Viem čo teraz prežíva celá vaša rodina, môj otec má tiež veľké problémy so srdcom a lekári mu tiež navrhovali ako jednu z možnosti transplantáciu, ale on sa rozhodol, že ju nepostúpi. Teraz je doma na invalidnom dôchodku a nikde už ani nechodí, lebo je slabý a skoro sa unavý, tak si niekedy myslím, že by bolo lepšie, keby sa pre tú transplantáciu bol rozhodol. Verím, že vaša mamka sa skoro uzdraví a bude žiť ako predtým. Veľmi vám držím palce a ešte poradím, čo hovorili všetci aj nám, treba myslieť pozitívne. Tak veľa šťastia.

Ahoj, pracujem ako sestrička na kardiologickej ambulancii, a mám aké také skúsenosti s pacientami po transplantácii.Naozaj je to individuálne, ale hlavne treba veľa trpezlivosti, tak ako zo strany rodiny, tak aj samotnej mamy.Každý človek sa zo situáciou vyrovnáva rozdielne, ale dnes už je liečba na vysokej úrovni, takže netreba podliehať strachu.Môj doktor hovorí,že súčiastka sa vymenila, ide sa ďalej.Tak to treba chápať.

Ďakujem

Ďakujem

Veľmi pekne Ďakujem

To ano, ale primari by mali ludi upokojovať: po prvom telefonate my vysvetlili nejake podrobnosti, a keď som volal večer ako mi povedali, citujem

"troška sa to zlepšilo, ale len troška sskusme šťastie zajtra"

nejako tak to vuznelo.
Jednoducho jednou vetou ma odbili a to sa nerobi.
Nemožu byť primari taky bezcitny, mali by svoju robotu vykonavať profesionálne a mali by citiť s blízkymi

Ďakujem

chápem Tvoje pocity,ale ani ten doktor to nemá ľahké.Operácia sa podarila, ale čo bude nasledovať ,ako sa s tým všetkým organizmus vysporiada, to nikto nemože vedieť, na to nikto nedá stopercentnú záruku.Viem,aké je spolucítiť s chorými, ale nedá sa to uplatniť u každého a vždy, to nejde, nerobili by sme potom nič iné, ostatná práca by bola odsunutá na vedľajšiu kolaj, a ja viem o čom hovorím

Dobry vecer, hladala som clanky o transp. srdca a dopracovala som sa k VAM. Chcela by som sa Vas opytat ako sa ma Vasa mamka... pretoze mojho manzela caka tiez transp. srdca a velmi sa bojim ako to dopadne...

prosim ak mozete ozvite sa cakam....

ahoj, mojmu otcovi transplantovali srdce v roku 2006 a zatiaľ sa drží veľmi dobre, ale začiatkom tohto roku mu diagnostikovali rakovinu pľúc. Takže bojujeme ako sa len dá, držím palčeky.

No a s tými telefonátmi, tak na lekárov treba zhurta, nesmieš sa dať odbiť, ja som tam telefonovala denne minimálne 3x a to som z KE a otcovi transplantovali srdce v BA a to sme k nemu nemohli mesiac - takže asi tak. Museli to strpieť, keď sa ináč nedalo.

Našla som túto tému a musím sa podeliť o môj smútok. Moja maminka bola v nemocnici a čakala na transplantáciu srdiečka. Bohužial sa nedočkala a v pondelok nám zomrela. Dnes sme sa s ňou rozlúčili. Je to strašne ťažké. O to ťažšie, že mám "iba" 26 rokov a 8-mesačnú dcérku, ktorá prišla už aj o druhú babku. Manželova maminka tiež už nežije.
Všetkým, ktorý čakajú na nové srdiečko, alebo iný životne dôležitý orgán držím palce, viem čo prežívajú. Ja som verila a dúfala na 100% až do poslednej chvíle. Vôbec som to nečakala ......

ma to veľmi mrzí tvoja mamka, je to smutné, že takéto dôležité veci a hlavne tie najdôležitejšie orgány stále na SR chýbajú a aj tie, čo sú, už v zápätí niesu. Je to veľmi ťažké. Úplne s tebou súcitím.

Poznám to veľmi dobre, mi sme toto absolvovali v roku 2006, ako som kedysi písala a prišlo to ako blesk z jasného neba a dva roky nato otcovi diagnostikovali rakovinu pľúc. Myslím si, že to bolo trošíčku spojené s transplantáciou nového orgánu. Lekárom som vďačná, že mu zachránili život, no na druhej strane teraz bojujeme s ďalšou pliagou a fakt neviem, čo je lepšie. Je to dosť ťažké, pretože otec niekedy nemá chuť už žiť a vtedy človek ho musí psychicky podržať.

Držím všetkým palčeky, čo niečo takéto zažili a neprajem nikomu, aby toto niekedy zazil, ako to musím prežívať ja. Pred štyrmi rokmi to bolo fajn, sme bojovali o to, aby telo srdiečko prijalo a dva roky nato bojujeme, aby vydržal organizmus z iného hľadiska.

dakujem ti.

Držím tvojmu ockovi palce a prajem mu zo srdca, nech sa uzdraví.
Presne ako si písala, prišlo to ako blesk z jasného neba. Ešte v auguste bolo všetko ok. A prešli 4 mesiace a ........

Prajem ti veľa sily, aby ste mu boli oporou. Moja maminka tiež na tom nebola psychicky už najlepšie, ale nešlo to. Nemohla ani dostávať lieky na depresie, pretože by to ešte viac spomalilo srdiečko. O to to bolo horšie, že my sme všetci zo Žiliny, a ona bola posledný mesiac v BA. Ja mám malé bábätko, takže som tam chodila iba raz za týžden. Chodil aj otec s bratom, ale nebolo to každý deň. Ked bola tu v žiline, každý večer, ked som dala malú spinkať som utekala za ňou do nemocnice. BOlo to náročné, ale bola som rada kvôli sebe a aj kvôli tomu, že maminka bola strašne rada. Koľkokrát mi povedala, že aby som nechodila, že mám svoju rodinu a dosť starostí, ale aj tak som zasa na druhý deň prišla. A potom mi to už ani nehovorila. Strašne sa celý deň tešila, že prídem.
nehnevajte sa, že som sa takto rozpísala, ale ......

cowbojka - ako si to myslela, ze rakovina ma spojitost s transplantaciou?
/ zvedavost/

Mrzí ma,čo sa stalo Tvojej maminke...Prajem Vám celej rodine veľa síl, aby ste prekonali toto ťažké obdobie...a neospravedlňuj sa,že si sa rozpísala...o tom predsa porada je...veľakrát sa človeku uľaví,keď to zo seba dostane

ajacik - ďakujem veľmi pekne za povbudenie, niekedy je to o nervy, niekedy si myslím, že i ja skončím v nemocnici na lôžku pri takomto nápore. Ale musíme bojovať, nič iné nám neostáva, ešte keby pri mne stáli aj moji súrodenci, ale nie - je to o to ťahžie, že pri otcovi stojím iba ja a mamina, im je to jedno. Ale to je iný príbeh, proste, kto to nezažil, tak sa nevie vcítiť do kože toho druhého a ja mám tiež malé dieťa, takže je to o to ťahšie, ako si písala aj ty.