Linko, prečítala som si Tvoju témičku a presne viem, čo si prežívala...
Témičku si založila pre dvomi rokmi, takže možno je tento stav už teraz iný a možno stále nie.
Pre piatimi rokmi som úplne zmenila bydlisko, prácu, nasledovala som svojho partnera.
Odišla som z Tatier ku Košiciam a tú duševnú samotu som si vychutnala do samého špiku kosti.
Chýbala mi moja rodina, susedia, priatelia, vzduch, chýbal mi dokonca naturel rodnej hrudy, hoci sú Tatry a Košice od seba len 120 km.
To už nehovorím o svojich deťoch, ktoré v tom čase mali 7 a 14 rokov, to bolo sĺz, výčitiek a nespokojnosti.
Tiež som hľadala stratené a dlho trvalo, kým som začala svojmu novému domovu vravieť domov a aj ho tak cítiť.
Potom odrazu prišla jedna spriaznená dušička, asi po troch rokoch a teraz v lete som stretla práve cez Poradu ďaľšiu, našu Marínu.
Je medzi nami 15 ročný rozdiel a našla som v nej veľkého priateľa, ktorý je svojou múdrosťou, skromnosťou a veľkým srdiečkom pre mňa neskutočným obohatením a je ďaľším kúskom mojej životnej mozaiky, tej farebnejšej - dúhovej, voňajúcej spokojnosťou a domovom.
Preto netreba zúfať a trpezlivo počkať, kým sa v našom živote objaví niekto, čo od daného momentu bude s nami až do nášho nekonečného-konečna a my pri ňom a vyplní duševné prázdno.
Potom prídeš na to, že to vlastne nebolo prázdno duševné, to prázdno malo byť vlastne voľným miestom, ktoré čakalo na pravý čas, kým ho vyplní ten, kto ho je súci
.