Dievčatá ( i Martin ), ďakujem za povzbudenie.
Nejde mi o jeho prítomnosť pri pôrode preto, lebo je to "trendy", ale mám z toho tak neskutočnú hrôzu ( už odjakživa- zrejme som v detstve videla nejaký "pozitívne" ladený film s pôrodnou zápletkou ), že som kvôli tomu ani dieťa neplánovala mať. Ale- stalo sa a o pár týždňov je to tu.
Taktiež by sa mi ľahko vravelo niekomu inému, že to zvládne, že to zvládli miliardy žien... veď túto vetu počúvam pravidelne. Vlastne počúvala som, lebo už sa so svojím strachom v podstate nikomu nezverujem, lebo viem, aká veta by nasledovala... Tak to akosi "spracúvam", snažím sa s tým zmieriť, ale viem, že tomu neuniknem. Bábätko je ešte stále otočené koncom panvovým, takže možno pôjde von sekciou, čo tiež nie je žiadna výhra...
Našťastie je tu epidurálka, tá mi ako-tak dodáva nádej, že to snáď nejako zvládnem...
Pritom by mi naozaj stačilo, keby mi partner povedal: "Neboj, budem tam s tebou, je to predsa aj moje dieťa a chcem byť pri jeho príchode na svet."
To, že ja budem ( možno niekoľko hodín ) zatvorená na "čakačke" v bolestiach a on na chodbe- to mi naozaj nepomôže.
Tak ma teraz napadlo- stojíme pri sebe v dobrom i v zlom????
Ospravedlňujem sa za citové výlevy, ale občas sa musím vyventilovať a hodiť do éteru, čo naozaj cítim...