Dnes ráno som hodila očkom pohľad pod stôl, kde náš psíček plnil povel "ľahni". Pre nepsíčkarov: na tento poveľ si pes má ľahnúť tak, že sa bruchom dotýka zeme, predné laby natiahnuté pred sebou, hlava hore, prípadne, ak je to na dlhšie, môže si hlavu položiť na laby.
Čo myslíte ležalo u nás pod stolom? Čosi veľké chlpaté sa tam rozvaľovalo na chrbte, laby rozvalené do všetkých svetových strán, ňufák presne zameraný smerom na zdroj možného žvanca - čiže na mňa - chystajúcu si raňajky, a pozoroval, či mu dačo náhodou "nekvapne do huby".
Fyzikálne zákony o príťažlivosti zapracovali na gambách maznáčika rodiny, takže inak príťažlivý pes, vyzeral s odhaleným mohutným chrupom naruby ako kríženec psa baskervilského s kostolným netopierom. Strach a hrôza.Mať foťák tak tento záber môžem používať proti zlodejom, mravcom, malým deťom chodiacim na cukor a možno aj na premožených úradníkov. Ale inak celkom poslúcha, samozrejme len dovtedy, kým nestretne dačo zaujímavejšie ako je vlastná panička jačiaca akési nezáživné povely. Udržať ho ešte dokážem, faktom je, že sme háravú fenku doteraz nestretli. Aj v spore o to, komu patrí "krmivo" na stole zatiaľ vyhrávame
. Len ho treba včas, varovným výkrikom značnej intenzity, zabrzdiť ešte pred tým, než zaparkuje nosom rovno v tanieri (viď foto). Je to proste miláčik. Vďaka nemu budeme asi mať ako jediný v Devíne "biele" Vianoce. Z trávnika pred domom sa mi zatiaľ nepodarilo odstrániť obsah jeho posledného (asi 3-ho) vankúšika! Najviac ma trápi, že pre neho ešte nemám darček na Vianoce. Neviete, kde by som dostala nejaké pečené prasa so zľavou?