Teraz by som chcela počuť váš názor na neveru. Mám dobrú kamarátku, ktorá sa touto otázkou trápi. Má sa v podstate fajn. Má dobrého manžela, aj keď občas má pocit, že by ho najradšej poslala do prdelky, ale občas sa stretáva aj so svojou bývalou láskou. Už sme to viacej krát rozoberali,ale aj keď má rada svojho manžela, miluje toho priateľa. Osud jej neprial a za toho priateľa sa nevydala a na just stretla manžela a zobrala si ho. Priateľ nebol v podstate ešte vyzretý a ona bola tiež mladá. Aj keď k manželovi cítila najprv len kamarátsvo, to prerástlo do dôvery a potom k svadbe. Lenže stále tam ostalo to niečo čo cíti k priateľovi. Medzi tým sa jej narodili aj deti, ale neprestala myslieť na priateľa. Počas manželstva s ním 3 krát prežila dvoj-troj mesačné stretávanie sa. Jej priateľ si však vždy niekoho našiel a tým vždy ukončili stretávanie. Pri rozprávaní jej vždy povedal, že to už nikdy nebude to čo predtým, lebo je vydatá. Ale aj tak sa s ňou stretával. Stále si vraj dobre rozumejú, majú si čo povedať, môžu sa jeden na druhého obrátiť keď to potrebujú. Mávame dlhé rozhovori na túto tému. Verím, že ten priateľ k nej stále niečo cíti, ale vadí mu že je vydatá. Zatiaľ si nenašiel ani žiadnu vážnu známosť. Každá stroskotala a oni sa v 2 ročných intervaloch stretávajú. Ju to však veľmi ničí. Viem, že manžela by nedokázala opustiť /vie, že by ho veľmi ranila/ ale tá láska k priateľovi ju ničí. Neviem jej poradiť ako má na neho zabudnúť, lebo vždy keď si myslí, že je všetko ok, tak osud jej priateľa pripomenie, nejakým spôsobom vráti. Niekedy mám pocit, že sú nejakým spôsobom prepojení a asi si boli súdení. Vraj aj veštica to známej povedala, že priateľ mal byť jej manžel a preto ich osud stále spája. Moja snaha stroskotala, keď som jej vymenovala všetky plus na manžela, ako jej je s ním dobre a že majú šťastné manželstvo. Ona sama si to priznala ale proste je tam stále to ale. Čo hovoríte na to vy?