...si myslím, že svojím spôsobom sme poprvé boli poplašená každá... ...moja nebohá svokra mi k tomu povedala len... nebooj, domček si to tam nepostaví... ...každý pôrod je individuálny... nastavenie prahu bolesti... či nepríjemností s pôrodom máme každá iné... dnes už je dostupných veľa informácií o tom, čo "to" obnáša, takže predprípravu by si ako-tak mohla mať zvládnutú... a na otázku či manžela áno, alebo nie... si vieš predsa len sama lepšie odpovedať... isto to závisí od Vášho vzťahu... kto je komu väčšou oporou v záťažových situáciách... jedna pravda však je... čím budeš vyrovnanejšia, budú mať na sále s Tebou menej roboty... ... ten prvý plač a objatie dieťaťa aj tak všetko zlé gumuje... nebooj...

takéto zmiešané pocity som mala pred 7mesiacmi.....

ja osobne ťa môžem len a len podporiť. Neboj, nie je to také strašné. Hovor si dookola, že je to len 1 deň (ani nie celý) bolesti. Pôrod sa dá vydržať a hlavne keď ti potom ukážu to malé čudo :-)
Ak má manžel chuť byť pri pôrode, určite to využi. Je to nesmierna podpora. Môj manžel mi držal kyslík pri nose a z celého pôrodu si pamätám hlavne jeho slová....
Ak sa toho manžel obáva, nenúť ho byť priamo pri pôrode, ale aspoň v tom období pred pôrodom, keď máš kontrakcie. Môj manžel mi vtedy odpočítaval, kedy to príde..... bolo to také odľahčenie situácie a hlavne som tam nebola sama.

Takže moooc ti držim palčeky a pôrodu sa naozaj neboj.... horšie je to, čo príde potom. hojenie rán, naučiť sa správne kojiť, neprespaté noci a bezmocnosť pri plači bábätka, keď nevieš čo ho trápi.... Takže pôrod zvládneš... Verím tomu.

Milá Fatinka,
v prvom rade Ti chcem zablahoželať k radostnému očakávaniu bábätka. Čo by dali niektoré ženy /i tu na Porade/ za to, aby mohli byť na Tvojom mieste! Takže máš dôvod na veľkú radosť!
Ak dovolíš, podelím sa s Tebou o svoje pocity, keď som bola tiež matka-čakateľka. Pamätám sa, akoby to bolo včera, že som sa na svoje prvé dieťatko veľmi tešila a dúfala som, že to bude dievčatko. Chceli sme sa nechať prekvapiť... Tešila som sa, ako jej budem kupovať a šiť šatôčky, bábiky, ako si budeme rozumieť... nevedela som si predstaviť, čo by som tak riešila s chalanom...
Samozrejme som mala aj obavy, čo a kedy príde, čo sa bude diať... čo sa dalo, mala som načítané a odcvičené /internet ani mobily vtedy neboli - nie je to až tak dávno, aj keď to bolo v minulom tisícročí... pred 14 rokmi.../.

No z mojej skúsenosti Ti môžem povedať, že nič strašné sa nedialo - pôrod bol prirodzený, bez epidurálky, bez manžela , v termíne, dievčatko 3,5 kg 51 cm, žiadne kriky a vresky na sále /neviem prečo filmoví a televízni režiséri robia z pôrodu také horory - nič také som nezažila, ani žiadna "Ordinácia v ružovej záhrade" sa nekonala - že si ju Ty pravidelne sledovala a preto sa teraz bojíš...? /. Bolesti síce boli a mala som pocit, že hodiny na stene stoja, ale prežila som ich tak ako mnohé maminy predomnou i po mne. Malá bola zdravá, krásna a ja šťastná /manžel rovnako/.

Po pôrode ma dali na izbu k mamičke /žiadna VIP /, ktorú som videla prvýkrát v živote, no nie posledný. Bola z iného mesta, jej dcérka bola o hodinu staršia, o 1 cm dlhšia a o 10 g ťažšia... Obe sme prežívali eufóriu z tohto zázraku, o ktorej sa nikde nedočítaš, od šťastia /hoci unavené/ sme nedokázali zažmúriť ani oko a celú noc sme prekecali /deti sme mali pri sebe/. Po čase sme ten deficit dohnali...
Táto životná situácia nás zblížila natoľko, že sme si občas napísali, zavolali, navštevovali sa, išli s rodinami na spoločný výlet a keď sa mi narodil syn, stali sme sa kmotrami, dokonca si "sadli" aj naši manželia...

A čo s manželom? Ak sa sám "pýta" k pôrodu, nebráň mu v tom. Ale ak by to malo byť pre neho "ako za trest", nevolaj ho tam, ak Ti nemá byť oporou. Neboj, zvládneš to... Dnes sú mobily, SMS... Môže Ti byť nablízku i tak.
Takže, ak by som to mala zhrnúť: čoho sa bojíš? Hádam nie vlastného dieťatka! Na to sa predsa tešíš! Tak nech tá radosť prevýši všetky obavy a uvidíš, že po rokoch budeš na to spomínať len v dobrom! Nepripúšťaj si nič zlé, rozprávaj sa s bábätkom /ako ja/, prihováraj sa mu, ako
naň čakáš, ako ho ľúbiš a uvidíš, že keď ho zazrieš prvýraz, žiadne 3D sa mu nevyrovná!
Držím Ti palce, a dúfam, že dáš vedieť, keď už budete traja!

Fatinka,


my čakáme svoje prvé mimčo koncom augusta, ale vydesená som už od decembra... Takže nie si jediná, kto má takéto pocity.
Na predpôrodnom kurze nám pôrodná sestra vravela, že ako pristupuješ k pôrodu, taký aj bude- kto sa bojí, má pôrod dlhý a ťažký ( takže tým ma vydesila ešte viac ) a naopak. Všetko sa odohráva v hlave.
Ja osobne som si aplikovala vlastnú psychoterapiu- pozitívne pôrodné príbehy, aj to načas pomohlo, aj to časom pominulo a som tam, kde som bola na začiatku. Asi tú knihu ešte raz prečítam :-))))))))))))) .
Čo sa týka partnera pri pôrode- veľmi by som chcela, aby tam bol so mnou, ale nechce o tom ani počuť- vraj to nechce vidieť. Ja to tiež nechcem vidieť, no budem musieť. A budem musieť aj zažiť tú bolesť. Žiaľ, nás sa nik nespýta, či sa na to cítime...

Milá Fatinka, dalo by sa tu pisat veeeeeeela krásneho i smutnejšieho, čo koho v živote postretlo - konkretne nas maminky pri pôrodoch.
Uvedom si vsak, ze ty - ako kazda z nás - si jedinecna, tvoj pôrod bude jedinecny a takisto vase babatko. Mohli by sme tu písat a písat, ......
Ja ti vsak prajem aby ten porod, bol pre teba tym najkrajsim zazitkom, aby si si po pôrode vychutnala ten slastný pocit, ze uz je po a vsetko je ok.
Manzel - pre mna bol velkou oporou, ale musiš ty sama skutocne vediet, ako zvlada zatazove situácie, ci nestresuje, ci nepanikari, na sale sa môze zomliet hocico, co lekari budu bravurne zvladat, no jemu sa tam nebude nieco zdat, a vyrobi im - lekarom - viac starosti ako uzitku.
Vela síl a trpezlivosti ti prajem z celeho srdca. su to skutočne silné zazitky. A nezabudnem na slova môjho skveleho pana doktora - gynekologa a pôrodnika - ked sa narodil nas Jakubko, tak ocino, teraz ste uz rodina, teraz sa uz bude vsetko a vsetko odvíjat len a len od rodiny, vsetko sa podriadi rodine, samozrejme s mierou.
a nasa rodina sa pred dvomi ročkami rozrastla o nasu katarínku. Prajem ti aby si aj ty vo svojej rodine nachadzala obrovsku posilu, ja uz ked neviem kudy - kam, len sa pozdrem na tych nasich drobcov, ako sa bezstarosnte hraju i hasteria, a poviem, si ze vsetko musi byt fajn a nic sa neje take horuce ako sa navari.

ps: krasny pôrod a hlavne i vela sil a trpezlivosti po

avonka1, manzel stál celučky cas pri mojej hlave, ani mu len nedovolili ist na druhy koniec postele /len ked sa ho pytali ci chce prestrihnut pupocnu snuru, chcel / - teda ak budes rodit prirodzene na sale. Neustále tvrdí, ze pre neho to bol velmi silný zazitok, "otvorili" sa mu oci, ako inač vnímať ženu, manzelku, skutočne ako darcu života. Nesiel tam kvoli tomu aby sa mohol hrdit pred chlapmi na pive - na pivo nechodí, chichi. Samozrejme ze je na to hrdý aj ja som hrdá na neho, ale nie kvôli tomu, aby sme sa mohli pred kamaratmi predvadzat a chvalit ale, preto, ze sme pri sebe stali ako rodina v case narodenia nasich deticiek.
NO, tot moja skusenost. takze manzel nebude nic hrozneeeeeeeeee vidiet. Môzes ho povzbudit, ale ak skutočne nechce alebo sa na to neciti, radsej ho nenut.

uvidis, su to neopisatelne pocity

veľmi pekné doporučenie som našla tu http://www.porada.sk/blog.php?b=525

janulka, ja viem- teoreticky mám všetko naštudované, ale on keď sa zatne, tak ho presvedčí len zdravotný personál ( pred nimi má neskutočný rešpekt ).
O dva týždne ideme na prehliadku pôrodnice, tam nám všetko podrobne vysvetlia a snáď chlapec dostane rozum :-)))))))

Ak sa na to "chlapec" necíti, neriešila by som to. Ja by som tiež bola privítala manželovu prítomnosť /pri prvom pôrode to ešte nepovoľovali, pri druhom mohol, ale nehrnul sa do toho, tak som ho nenútila/. Nedokázal by sa vraj pozerať, ako sa trápim a on mi nemôže nijako pomôcť, iba ak hladkať ruku či škrabkať nohu ... A ak by som mala ešte psychicky podporovať ja jeho /v mojom prvom prípade to bolo cca 8 hodín - v druhom to šlo tak rýchlo, že mi ani lekár neveril, že už idem rodiť/, no ďakujem pekne...

Myslím, že bude ešte dosť príležitostí , kedy Ti jeho prítomnosť pomôže oveľa viac /a jemu bude prijateľnejšia / - ako napr. vstať k dieťaťu v noci, vziať ho na prechádzku, vyvešať bielizeň, spraviť nákup... Keď mala dcérka jedno obdobie /našťastie to netrvalo dlho/ vraj tzv. brušné koliky -"bezdôvodne" sa každý deň popoludní v tú istú hodinu rozplakala a nič nezaberalo, len plakala a plakala a ja som už s ňou nevládala, tancoval s ňou po spálni a spieval jej /hmmmkal jej "Valčík na krásnom modrom Dunaji".../ - to bola neoceniteľná pomoc...

Takže nem boj, chlapec sa ešte bude môcť realizovať veľakrát...
A aby to pretrpel na pôrodnej sále /alebo pred ňou/ proti svojej vôli a len preto, aby sa potom mohol kamarátom chváliť pri pive, že prestrihol pupočnú šnúru vlastnému dieťaťu... no neviem. Je fakt, že ešte som nikde nečítala ani nepočula, že by si muž priznal, že to nezvládol a všetci hovoria, aké to bolo úžasné, no ja mám často pocit, že keby to záležalo len od nich, mnohých by tam nikto nedotiahol ani párom volov a urobili tak len na žiadosť partneriek, preto, že to videli vo filme, alebo proste preto, že je to in...

PS: Kľudne daj prečítať tento príspevok tomu svojmu ... A podľa jeho reakcie uvidíš , v ktorom odstavci sa našiel, resp. do ktorej kategórie otcov-čakateľov patrí. A nemusíť ho "ťahať" ani do tej pôrodnice...
Iba ak by sa na tú "tvaromiestnu obhliadku miesta činu" pýtal sám...

avonka1 súhlasím s Oliwa. A určite ho nenúť!!! Ja som sa snažila o tom presvedčiť svojho manžela ešte pred svadbou ..../bábo som ešte vôbec nečakala/ nechcel o tom ani počuť.
O rok po svadbe sa ma v pôrodnici pýtali, či bude pri pôrode a ja nato : nie, určite nie.... a vieš, čo sa stalo ? O chvíľu stál pri mne v zelenom obleku a povedal : však Ťa tu nenechám samu......
Pri ďalších 2 už nebolo čo riešiť

Fatinka strach je problem sam o sebe..vacsi ako porod samotny, je to fakt o tom ako si nastavis dusu a uhol pohladu. Treba si uvedomit ze dnes rodit je v podstate parada..urcite si videla par filmov zo stredoveku..a stacilo by aj par filmov spred sto rokov z nasho uzemia.. vtedajsie zeny by nam zavideli co mi vsetko mame k dispozicii. ak mas fakt paniku z bolesti (ja mam priznavam sa) existuje anesteziolog a epiduralka tak to vyuzi. Ja som si 10 hodin lezala na stole a citala s manzelom casopisy..hlavne vtipy a porodnik len chodil kolo nas a krutil hlavou ze aky je to uzasny vynalez. Isteze uplne bezbolestne to nie je,ale mne velmi pomohlo uvedomit si ..resp. skusit sa na to pozriet z pohladu toho milovaneho dietatka vo mne.. pre neho je to oveľa ťažšie dostať sa von na svet..skus si tak predstaviť tu situáciu z jeho uhlu pohľadu a seba vnímať len ako matku ktorá sa snaží mu pomôcť ..tak to bude ďalších x-rokov tak kludne zaujmi tento postoj už teraz..akonáhle to vnímaš tak že vlastne zachraňuješ to najmilovanejšiu bytosť na svete..tvoja bolesť ťa prestane zaujímať. A raduj sa ..lebo stretneš najväčšiu lásku svojho života.. nikto ma nepresvedčí že žena môže milovať muža tak ako dieťa...je to jedina naozaj bezpodmienečná láska..matka a dieťa. a mne osobne veľmi pomohlo že manžel bol pri pôrode, ale musí to byť jeho vlastná iniciatíva a naozaj nie každý typ chlapa je na toto vhodný a nemá to nič spoločné s tým aký bude neskôr dobrý alebo zlý otec. držím palce a strach proste zahoď, raduj sa z krásneho leta zdravo papaj počúvaj peknú hudbu plávaj kým môžeš..dieťa cíti tvoj strach,tak ho nestresuj, už to nie je len o tebe..pá

Ak môžem..pridám niečo aj z toho mužského pohľadu.
Bol som pri obidvoch pôrodoch mojej manželky a musím uznať, že som rád, že som tam bol. Dokonca pri prvom pôrode ma lekár zavolal pozrieť sa na pôrod z jeho pohľadu (a potom sa všetky sestričky pýtali manželky, kde pracujem, keď to so mnou neseklo ).

Podla mňa je pozitívna vec, aby bol otec pri pôrode. Určite je to psychická pomoc žene a on bude mať k dieťaťu určite iný vzťah.

PS: Nezabudnúť baterky do foťáku v nabíjačke (vlastná skúsenosť)

Zelený oblek si zvolil, aby mu ladil s farbou pokožky.???
Ale inak mu prideľujem 3 body za statočnosť, resp. za 3 "absolvované" pôrody.

Fatinka veľmi milo si napísala "strašne sa bojím pôrodu" - aj mi ostatné sme sa strašne báli, pred prvým pôrodom preto, lebo sme nevedeli, čo nás čaká, pred ďalšími pôrodmi preto, lebo sme vedeli do čoho ideme , je to úplne prirodzené.
Pôrod je obrovský zážitok pre telo aj dušu, žena siaha až po hranice svojich možností, mám tri deti a môžem povedať, že moje pôrody mi priniesli tie najkrajšie zážitky v živote , na tú bolesť človek rýchlo zabudne. Každý pôrod je iný, jeho priebeh sa nedá dopredu naplánovať.
I keď budeš o pôrodoch veľa čítať a počúvať ako taký pôrod prebieha i tak tú svoju skúsenosť si musíš, respektíve chceš sama prežiť. Neexistuje žiaden spôsob ako sa najlepšie na pôrod pripraviť, no i napriek tomu je dobré sa naň pripraviť.
Počas materskej dovolenky pred pôrodom si dopraj veľa, veľa oddychu, spánku, aby si načerpala sily, dopraj si príjemné zážitky, aby si sa cítila dobre, pretože táto materská dovolenka, nie je v pravom zmysle dovolenka, je viac prácou - dieťatko donosiť a postarať sa o seba. Porovnávanie s inými tehotnými ťa neposunie ďalej, načúvaj svojmu brušku, ty vieš predsa najlepšie čo tvojmu bábätku a aj tebe robí najlepšie, čo vám obom prospieva.
Neviem ako je to pred pôrodom na Slovensku, ale v susednom Rakúsku si mamičky pred pôrodom prídu pozrieť pôrodné sály, kde budú rodiť a tým sa jemne zoznámia aj s personálom, majú taký informačný večer, urobia si obraz o atmosfére a mieste pôrodu.
Mať alebo nemať partnera pri pôrode, to musí byť dohoda a hlavne dôvera medzi vami dvomi. Partner nesmie zabudnúť na to, že pôrod potrvá dlhší čas a on sa počas tohto času musí postarať sám o seba, čo sa hladu a smädu týka, pretože smädný a hladný partner sa dosť ťažko znáša . On hrá pri pôrode veľmi dôležitú rolu, tá žena, ktorá toho partnera pri pôrode má, má niekoho, kto ju podrží, pritúli sa, pomasíruje, uteší, alebo ho môže poslať ak niečo potrebuje, pre samotnú ženu je to príjemné. Samotný pôrod prebieha v tele ženy, ale ten muž sa o ňu stará, môže byť spojítkom medzi personálom a tebou, čo sa vašich želaní týka. Tá dôvera v tvojho partnera ti umožní uvoľniť sa a prispôsobiť sa priebehu pôrodu, čo je dôležité pre vaše dieťatko.
Pre otca je tiež dôležité sa na pôrod pripraviť, tak dôležité ako pre teba, mal by poznať priebeh tehotenstva a pôrodu, mal by vedieť, že nie vždy ide všetko podľa plánu a keď sa taká situácia udeje mal by dôverovať lekárovi. "Tehotný" muž sa stáva v momente otcom je to radikálna zmena.
Nie je nič rozkošnejšie ako stretnúť čerstvého tatka vychádzajúceho z pôrodnej sály
Čo sa samotného pôrodu týka, určite dôvera v svoje vlastné telo počas tehotenstva u teba sa zvýšila: doteraz tvoje telo všetko zvládlo i keď sa možno niekedy vyskytli malé problémy, preto mu dôveruj ďalej, zvládne i pôrod.
Počas tehotenstva si určite všímaš, že to tvoje telo vysiela k tebe signály, napr. neskutočnú únavu, občasné pichnutie v podbrušku, tieto signály majú zmysel a sú silné na to aby sme ich ignorovali. Tak isto je to pri pôrode - tvoje telo ti vyšle signály, načúvaj im, slúžia k tomu, aby sme konali správne. Držím palce!!!!!

súhlasím.

A ešte jedna maličkosť, keď sa pozieme dozadu do histórie ľudstva, do pôrodných sál, v ktorých rodili naše mamy,babky pôrod nebol nikdy tak jednoduchý a pohodlný ako je tomu dnes.

avonka, skutočne nenut ho, musi to predovsetkym chciet sam. Nanutis ho na to, a moze sa stat ze niekedy v buducnosti ti to skôr vytkne pri nejakej prílezitosti.
uvidis, ked sa rozbehne pôrod, budes uz len tuzit po lekarovi aby pribehol a malo to vsetko rýchly spád. a ani nebudes vediet ako a manzel bude hop - hen tuto za dverami. a ozaj, budes tak unavena, ze budes chciet spinkaaaaaaaaaaat, vela spinkaaaaaaaaaaaaaaat.

ps: neboj vsetko bude ok

Fatinka, zvládneš to !
Hlavne treba vedieť dýchať, v bolesti krátke, plytké dýchanie / kľudne fuč ako parná lokomotíva/, keď bolesť povolí dýchaj zhlboka.
Toto je jediný spôsob, ako môžeš ovládať svoje telo a každá z nás čo to má už za sebou Ti potvrdí, že tá bolesť sa nedá ovládať vôľou, len a len prácou s dychom.
Samotný pôrod nebolí, toho sa absolútne nemusíš obávať, tam sa už budeš sústrediť na pokyny pôrodníka.
A KEĎ BáBäTKO prvý raz zaplače, opadne všetko a pohltí Ťa najkraší pocit,ktorý žena môže zažiť, božská slasť, neopísateľná nádhera za ktorú sa oplatilo trošku postonkať .

Ja sa inak aj čudujem dnešným mužom, že nechcú ísť ženu podporiť k pôrodu...hlavne keď je taká možnosť. Čím to je? Z čoho môže mať asi tak strach?
A je veľký rozdieľ byť iba pri pôrode a byť so ženou i na čakačke.
Prvý pôrod som si pekne vyskúšal od prvý kontrakcií na čakačke. Druhý krát som bol naozaj iba pri pôrode, keďže to išlo veľmi rýchlo.

Ešte jedno upozornenie pre mužov pri pôrode...dajte dolu obrúčku. Ja som mal potom od toho silného stisku ruky mojou manželkou obrúčku "vyrezanú" na malíčku i na prostredníku

Martinko, to si celkom dobre dopadol...
Čo keby si chcela manželka v taký čas zahryznúť práve do Tvojho ukazováka...juj, veď to by si o ten prst aj prišiel ...