Tiež som sa pred pár rokmi presťahovala z mesta (bytu) do vysnívaného domčeka na dedinu, kde sme nepoznali nikoho.Nie je to ďaleko, asi 10 min. autom, ale...
Na domček a záhradku sme si zvykli rýchlo, už by sme asi znovu na činžiak nešli.
Ale dodnes mi chýbajú ľudia, ktorých som len tak náhodne stretala v meste, porozprávali sme sa, či zašli na kávu.
Hoci nemáme zlých susedov, vychádzame dobre, predsa len, moc si povedať nemáme. Je to úplne iné , ako keď sa stretávate s ľudmi, s ktorými sa poznáte od detstva, máte spoločných známych, spoločné spomienky...
Hoci sa s mnohými dávnymi priateľmi navštevujeme, s mnohými pomaly strácame kontakt. Je to predsa len trochu komplikovanejšie , keď na návštevu musíte "cestovať" , ako keď si len tak spontánne vybehnete "do susedstva".
Myslela som si, že si časom zvyknem, ale už som zistila , že asi nie. Veľmi mi chýba to, že idem po ulici a nestretávam známych ľudí, ale iba neznáme tváre , s ktorými sa pozdravíme, ale nemáme si moc čo povedať.
Keby sa dal naspäť vrátiť čas, tak by som to už nikdy neurobila, že by som sa presťahovala na miesto, kde nikoho nepoznám. Aj keď mám radosť z nového domčeka, clivota a smútok za známymi tvárami a známymi miestami prevládajú...
Doma tu nebudem nikdy...