Llívia Firma mala v r. 2010 prenajaté zariadenia. S dodávateľom bola uzatvorená zmluva, v ktorej bola určená presná (konečná) suma nájomného, napr. 5.000 EUR. Dodávateľ vystavil faktúru vo vyššej cene, napr. 6.000 EUR - zvýšil ju o montáž, demontáž (v zmluve tieto položky vyčíslené neboli a nebolo dohodnuté ani to, že by ich mala firma platiť, príp. platiť niečo naviac podľa iného cenníka) a o sumu za dni, počas ktorých používala firma zariadenie nad dátum, ktorý bol dohodnutý v zmluve ako dátum prenájmu. Teraz je medzi firmou a dodávateľom ping-pong: dodávateľ pošle faktúru na sumu 6.000, firma ju vráti, lebo dohodnutá suma bola 5.000 EUR. Toto sa zopakovalo už niekoľkokrát. Dodávateľ sa vyhráža súdmi, ale konať týmto smerom zatiaľ nezačal.
Je správny takýto postup účtovania: do účtovníctva za r. 2010 vytvoriť rezervu v sume 5.000 EUR (podľa zmluvy) - účtovanie 518/323 a bude to daňovo uznaný náklad.
Čo však v prípade, ak sa nakoniec obe strany dohodnú na inej, vyššej sume faktúry (po podaní DP)?
Dodávateľ pri fakturácii porušil zmluvné podmienky. Faktúra bola vrátená oprávnene a ani súd na tom nemá čo zmeniť. Dodávateľ mal najprv zmeniť zmluvné podmienky dodatkom a až potom fakturovať výkony a čiastku, presahujúce rámec pôvodnej zmluvy. Dodávku možno považovať stále za účinne nevyfakturovanú. Ak do dňa zostavenia účtovnej závierky nedojde k uzatvoreniu dodatku a k účinnej fakturácii, tak sa zaúčtuje 518/326, podľa stále platnej zmluvy. Tvorbu rezervy na 323 nie je zodpovedajúca § 50 PÚP, lebo na zaúčtovanie nevyfakturovanej dodávky so známou sumou podľa platnej zmluvy a známym časom plnenia patrí na účet 326. Na 323 patria záväzky neurčitej sumy a neurčitého časového vymedzenia.
Ak dojde k úprave ceny dodávky, malo by to byť uznaním rozporovaného plnenia dodatkom k pôvodnej zmluve a samostatnou dofakturáciou, nie prerábaním pôvodnej zmluvy. Vtedy by bol dátum plnenia dňom obojstranného uznania dodatku. Vám, ako odberateľovi zo zmeškania fakturácie aj s vyššou sumou nič nehrozí, pretože teraz, podľa § 3, ods. 1, druhá veta ZoÚ, aj § 17, ods. 29 umožňuje účtovne aj daňovo uplatniť náklady minulých rokov aj v bežnom období, bez povinnosti podať dodatočné daňové priznanie. To isté umožňuje aj § 51, ods. 2, druhá veta ZoDPH pre odpočet.