Pri otázke zapretia otcovstva k dieťaťu narodenému matke v dôsledku umelého oplodnenia vychádza zákon o rodine z toho, že k umelému oplodneniu u vydatej matky došlo so súhlasom jej manžela. Manžel, ktorý súhlasil s umelým oplodnením a ktorého manželke sa narodilo dieťa v období medzi 180. a 300. dňom od umelého oplodnenia, nemôže otcovstvo zaprieť.
Umelé oplodnenie bolo možné vykonať iba na žiadosť oboch manželov, pričom manželia museli o umelé oplodnenie požiadať osobne a spoločne; žiadosť sa podávala u ošetrujúceho lekára žiadateľky. Manželia pritom museli preukázať svoju totožnosť a podpísať vyhlásenie, že boli poučení o právnych dôsledkoch umelého oplodnenia. Umelé oplodnenie nebolo možné vykonať, ak manželia alebo jeden z ich nemali úplnú spôsobilosť na právne úkony. Prejav vôle musel byť slobodný a vážny, určitý a zrozumiteľný. Prejav nebolo možné urobiť konkludentným činom (ale iba výslovne) ani ho nebolo možné urobiť prostredníctvom zástupcu. V tých prípadoch, keď sa nemohlo použiť semeno manžela, bolo možné so súhlasom oboch manželov vykonať umelé oplodnenie semenom iného muža. Manželia a darca semena museli ostať navzájom neznámi. Umelé oplodnenie eviduje v zdravotnom zázname ženy zdravotnícke zariadenie, ktoré výkon oplodňovania uskutočnilo. Neuvádza sa v ňom meno darcu, ktorého semenom bola žena oplodnená. Ak manžel matky dieťaťa tvrdil, že nedal súhlas k umelému oplodňovaniu, súd sa obrátil na zdravotné stredisko, ktoré oplodnenie vykonalo.
Súdy pri rozhodovaní prihliadajú v prvom rade na záujmy maloletého. Dôvod, že sú rozvedení a že nie je biologickým otcom, v tomto prípade neobstojí.