Ani v Michalovciach to nie je inak. Našťastie už nepoužívam kočík. Popravde,ani som ho dlho nepoužívala. Akonáhle mi malá dokázala sedieť, začali sme chodiť na bicykli.
Na margo zákazov kočíkov v obchodoch - mnohé obchody majú tovar natrieskaný tak, že sú úzke uličky a je potom problém, aby popri sebe prešli dvaja ľudia naraz. Obchodníkov totiž zaujíma najviac zisk, preto sa snažia na malých priestoroch ponúkať rôzne značky tovaru (podľa rôznych platobných schopností a vkusu nakupujúcich) . Na druhej strane (neviem ako inde, ale tu je to super kšeft) tzv. tiežpodnikatelia využívali kočíky s deťmi na to, aby tam skryli tovar a potom ho akože "zabudli" zaplatiť, takže zákazom kočíkov sa predajcovia snažia zminimalizovať svoje straty. Možno je preto lepšie nakupovať vo väčších obchodoch (prečo potom ale nadávajú drobní podnikatelia na supermarkety, že tam nakupujeme , keď nám nedávajú možnosť nakúpiť u nich?).
Čo sa týka štátnych úradov - nekomentujem. Asi toľko, že staré úrady nemuseli spĺňať podmienku bezbariérových prístupov, to sa vyžaduje až teraz, tak prečo investovať ďalšie peniaze keď to nie je až také potrebné ? (myslím to ironicky)
Keď som potrebovala ísť s dcérou v zime (nedal sa už použiť bicykel) na polikliniku, tiež bol problém. Fungujú 2 výťahy , z toho jeden je pre personál. Na druhý nie je problém počkať. Ale len keď idete smerom nahor. Zísť dole už nie je možné. Čakala som na výťah 17 minút a nepodarilo sa mi ho dovolať , akosi všetci šli len o poschodie nižšie alebo späť dole, tak či som už chcela alebo nie, malú som si vzala do jednej ruky, kočík som držala v druhej a davajho dole schodmi !!! Ľudia len pokyvkávali hlavičkami, či to mám v hlave všetko v poriadku, že prečo nepoužívam výťah?! No, prečo asi? Až pri poslednom schodisku mi chcel jeden dobrák pomôcť, ale to už tam boli aj tie plechy pre vozičkárov, tak mi jeho pomoc bola tak na ..... Nabudúce som už malú vzala z domu len na rukách. 25 minútová túra k lekárovi pešo mi vyslúžila riadnu svalovicu, ale ušetrila som čas pri čakaní na výťah...
A pridám ešte niečo. Každý mesiac musím platiť inkaso (ako asi všetci) a aj keď na pošte zriadili okienko pre tých, ktorí sa nemôžu dostať na druhé poschodie, akosi nikdy nevystihnem chvíľu, keď je otvorené - či prídem ráno na 8.00 keď poštu otvárajú, či som tam pred 11.30 , aby som to stihla pred obedňajšou prestávkou, alebo prídem o 15, 16.15 alebo 17.45, vždy je zatvorené. Či malá spí v kočíku alebo nie, musím ju vybrať , kočík nechať kočíkom, do rúk vziať všetko, čo sa dá z kočíka ukradnúť a hor´sa hore schodmi. A zabudnite na prednostné vybavenie, že máte dieťa !!! Ešte na vás budú hádzať nenávistné pohľady, že ste náročky došli s deckom, len aby vás skôr vybavili...
A aby som nezabudla, aj keď niekto pamätá na bezbariérový prístup, mal by sa pozrieť na to, aké stúpanie , resp. klesanie má chodník pre tých s kolieskami. V jednej banke, nemenujem, síce urobili bezbariérový prístup,ale má to také stúpanie, že som s vypätím všetkých síl vytlačila kočík hore. Všetko som v pohode vybavila, milo sa usmievali, ešte ma aj rýchlo vybavili, ale problém nastal, keď som potrebovala odísť a zísť dole tým strmákom. Snažila som sa ísť dole trošku bokom, aby som kočík udržala, ale pravdupovediac, keby mi jedna pani dole nechytala kočík, neviem-neviem, či by sa mi kočík neprevrátil, lebo keď sa to so mnou raz rozbehlo... Mohla som sa len nečinne prizerať, ako to dopadne. Chcela by som však vidieť, ako tadiaľ schádza vozičkár. Možno keď sa poriadne drží zábradlia oboma rukami a vozík má k sebe pripútaný, tak to zvládne... Teda, aspoň poriadne stavaný chlap určite. Aj to asi len dovtedy, kým nepadne sneh a chodníky nemrznú, potom sa asi dole všetci len šmýkajú...
Takže záver všetkého je - vydržať. Aj keď sa veci nepohnú dopredu ( čo potrvá asi poriadne dlho), deti podrastú a potom ich len chytíš za ruku a hor´sa nakupovať!!!