Nazdar, poraďáci.
Kým začnem opisovať svoj problém, chcel by som priznať, že som 34-ročný gay a že som vysokoškolsky vzdelaný, zdravý, nepromiskuitný (len keby tu náhodou bol nejaký homofób).
Už desať rokov mám vzťah – partner má 35 rokov (vzťah síce nie je, ako zistíte, to pravé slovo, ale iné neviem). Začal krásne, všetko pekne klapalo po všetkých stránkach (jedine, že partnerova mater sa nezmierila so synovou homosexualitou, ale to neriešim). Verejne sa neprezentujeme a nikto, kto nemá, to o nás nevie.
Po istom čase sa vyskytli prvé problémy. Partner ochorel, dostával pravidelne injekcie a aby ho to nebolelo, chodieval skoro spávať (skoro = okolo 19,00). Liečba trvala pomerne dlho, uspela, ale biorytmus sa mu už neupravil a trvá dodnes. Keďže musel veľa času tráviť v práci, stretávali sme sa málo. Navyše mu pred 3 mesiacmi diagnostikovali rakovinu, ale tú mu, zdá sa, vyliečili tiež. Snažil som sa mu aspoň psychicky pomôcť, ako som vedel.
Môj problém je v tom, že som maximálne nespokojný v tomto vzťahu. On sa veľmi zmenil. Nerozumiem mu. Vidím ho raz za týždeň na pár hodín, sex mávame raz ročne, nemáme žiadne spoločné aktivity (veď kedy, keď chodí spávať o siedmej), na dovolenke sme neboli ani nepamätám. Keď som sa snažil s ním o tom hovoriť, vždy mi odpovie: „Veď si nájdi iného, keď Ti nevyhovujem.“ Dosť ma táto jeho apatia a sebectvo zraňuje a uráža. Nehovorím, že som sa nepokúšal nájsť si niekoho iného (nikdy som ho nepodviedol), ale je to veľmi ťažké. Navyše, som s ním už 10 rokov a napriek tomu, že ten vzťah je úbohý už niekoľko rokov, dosť som naňho upnutý a neviem ho len tak poslať kade ľahšie. Po týždni mi začne chýbať a som zase v tom. Som medzi dvoma mlynskými kameňmi. Nemôžem byť s ním ani bez neho. Na jednej strane ho nechcem stratiť, na strane druhej mi nedáva, čo potrebujem, a svojím laxným prístupom ku mne ma dostáva do stavu zúrivosti.
Mal niekto podobný problém? Pomôžete?
Ďakujem.