Ahoj,
skus si precitat prispevky o panickej poruche,je tam kopec ludi,ktori trpia aj depresiou myslim si.depka je civilizacne ochorenie,pomaly sa stane pandemiou....podla pribudajucich statistik.skus sa tu k nam chodit radit,mozno ti bude lepsie.
pre mna je uzasne uz to,ze sa k tomu otvorene priznavas a riesis to,chces.moj brat sa po rozvode uplne spustil,chceme mu pomoct,no ked pride k lamaniu chleba,vyhovori sa....drzim palce...ta jesen robi vela...

Pokial poznas dovod svojho ochorenia si na tom relativne rozhodne lepsie ako ti, u ktorych ide o cistu chemiu v mozgu. A ked sa lekar spravne trafi a nastavi ich na " dopaminovu " alebo " serotoninovu" liecbu maju sancu celkom kvalitne zit.
Ty si v stave , ked mas pocit, ze uz nic nebude take ako bolo, ze tvoj zivot stratil akykolvek zmysel, ze uz nikdy nevyjde slnko a ze uz nikdy neprekrocis kruh v ktorom sa motas stale dokola.
Po troch rokoch neuspesnej liecby je najvyssi cas, aby sa aj tvoj zivot skvalitnil.
Predovsetkym zmena liekov bez utlmovaciek. Potrebujes antidepresiva, ktore ti daju energiu aby si mohol rano vstat z postele,robil cinnosti, ktore ta budu pomaly posuvat do normalu.
Ale predovsetkym potrebujes zmenit myslenie.Lieky zacnu zaberat neskor ale so zmenou myslenia mozes zacat hned.A to je to, co pre seba jednoducho musis urobit ked naozaj nechces vidiet tunel z druhej strany.
Toto su dve zakladne veci, ktore urob.

Depresia je svinstvo.

Ked budes potrebovat, som tu.

Antonio, z Tvojho príspevku cítim, že v Tebe pretrváva veľa rozhorčenia, sklamania, až zloby. Ale zdá sa mi, že si ešte mladý na to, aby si hľadal svetlo v tuneli na druhom svete. Už len natruc svojej bývalej ho skús hľadať tu, na tomto svete. Ak si tu, znamená to, že máš ešte pred sebou nejaké úlohy, ktoré sa máš naučiť, nejaké povinnosti, ktoré máš splniť. Ak by si odišiel predčasne, rýchlo Ťa zase šupnú do tejto životnej školy, aby si ju riadne dokončil. Karma nepustí.
Ale ak cítiš ešte aspoň tú zlosť, znamená to, že si schopný cítiť a to je dobre.
Je nás tu dosť, čo máme podobné problémy a asi sme všetci alergický na podobné povzbudzovanie, ako Ty. Dá sa s tým bojovať, podstatné je, že musíš "ch c i e ť " bojovať. Ak pocítiš potrebu pomoci, sme tu jeden pre druhého, veľmi často pomôže už len vyrozprávanie sa.

Antonio, ja z duše nenávidím, ak lekár dá pacientovi lieky/oblbováky/ a nerieši sa problém. Mal by si chodiť na terapie, ak máš tú možnosť/nie v každom meste to funguje/.Možno si zostal stáť len na pol ceste, lebo podľa všetkého Ti je smutno, že sa Ti rozpadol vzťah, takže by si mal vlastne riešiť "vzťahové záležitosti". Predpokladám, že si mladý muž/život ešte pred sebou/nepokaz si to depkou, je na svete toľko dievčat!!!!Viem, že reči tohto druhu nemáš rád, ale ja len pomenuvávam veci okolo Teba tak ako sú/a vôbec neklamem/. Skús si predstaviť svoj život o 2 roky - vedľa Teba pekná milujúca žienka a možno v kočíku malé bábo, Vaše zlaté slniečko, ktoré budeš milovať najviac na svete...Nesmieš sa uzatvárať pred svetom.O partnerské/rodinné/ šťastie sa človek musí tak trochu pričiniť aj sám. Držím palce!!!!

Ahojte,
som lekar, dufam, že nemate plne zuby odbornych rad, ale nedalo mi aby som sa nezapojil. Lieky nie su oblbovaky, aspon nie antidepresiva. Su to moderne lieky, ktore nie su navykove a nemali by tlmiť, ak tak robia treba ich zmeniť, lebo každy organizmus može reagovať inak. Je to škoda, že antonio zanevrel na psychoterapiu. Idelana liečba depresie je v kombinácii lieky + psychoterapie, prípadne u miernejších depresií je metoda voľby psychoterapia.
Antonio, ak Ti nevyhovovala psychoterapia možeš skusiť zmeniť terapeuta, niekedy to pomôže. Dalsí problém mohol byť v druhu psychoterapie. Rozni ludia preferuju rozne typy psychoterapie a možu z nich rozdielne profitovať. Sú zakladné dva druhy- kognitívne behaviorálna psychoterapia- jej principom zjednodušene je praktické naučeniesa novým postojom , prístupom roznym technikám ako "stopnuť" depresívny špirálu myslenia. Druhá je tzv hlbinná psychoterapia- korene ma v starej Freudovej psychoanalyze i ked jej moderná forma je vo vela smeroch uplne odlišna. Neleží sa na gauči, nehypnotizuje s atď... jej princíp je v sebapoznávaní, hladaní korenov problémov kt. často možu vychdzať ešte z konfliktov počas detského rodinného života. Spoznaním tzv nevedomých konfliktov sa s nimi može ľahšie vysporiadať a zbaviť sa vnútorných problémov.
Veľmi doležitým faktorom psychoterapie je vzťah s terapeutom, ktorý sám o sebe v atmosfere dovery a pokoja "lieči".
Treba sa rozhodnúť ku ktoremu typu terapie má človek osobnostne bližšie, a aj podla toho si vybrať. Druhov psychoterapie je vela ale v zasade su viac menej odvodené od týchto dvoch základných. Konkretny vyber a osobne preferencie treba prebrať s terapeutom. Ten ak nepracuje s preferovanou technikou klienta, mal by mu to vysvetliť a doporučiť prislušneho kolegu.
Ak by si sa predsa len nerozhodol pre psychoterapiu a cítiš sa zle treba o tom hovoriť s lekárom a pravdepodobne je treba zmeniť antidepresíva, alebo ich skombinovať, pretože Ti podla Tvojho príspevku zaberajú len čiastočne. Niekedy sa podarí trafiť antidepresívum až po viacerých "pokusoch". Veľmi zjednodušene-počas depresie možu byť znížené 3 základné látky v mozgu- serotonin, dopamin a noradrenalin. Tieto latky v sučasnosti nevieme zistiť a da salen predpokladať či u toho konkretneho človeka je znížený len serotonin, alebo serotonin a dopamin alebo všetky tri... aby to blo ešte zložitejšie možu byť poklesnuté v roznych pomeroch. Je tam teda dosť vela kombinácií. Jednotlivé antidepresíva majú každé špecifický učinok a da sa povedať že každému treba "trafiť" to jeho "šité na mieru".

Držím palce, nevzdávaj to, je to aj v Tvojich rukách ako sa k tomu postavíš a rozhodneš sa bojovať. Určite máš aj skusenosť, že depresia je raz horšia raz lepšia a jesenné obdobie je z tohoto pohladu naozaj najhoršie.

Vogel, oceňujem odborný náhľad na vec, ale čo sa týka liekov na depresiu a môjho hodnotenia, že sú to oblbováky, vychádzam len z vlastnej skúsenosti-konkrétne môj otec trpí depresiami posledné 4 roky-myslí si, že je smrteľne chorý, pritom absolvoval niekoľko odborných vyšetrení v niekoľkých nemocniciach a výsledkom bolo, že nie je na tom vôbec zle a myšlienka smrti ho máta tieto 4 roky, psychiatrička mu jednoducho predpisuje lieky/antidepresíva/ a posledné roky je omámeny, veľa
prespí a tvrdí, že život bez liekov si už nevie predstaviť. No čo je toto za život? Nie je predsa iná cesta? Pokiaľ viem, možnosť terapie mu vôbec nebola ponúknutá.

Jednu skúsenosť mám. Moja teta má (možno mala) ťažkú depresiu po smrti svojej sestry s ktorou bývala. Zostala sama, nepomáhali návštevy ani pomoc. Liečila sa v nemocnici, kde už konštatovali, že depresia je taká ťažká, že je predpoklad začatia odumierania buniek mozgu. Paradoxne pomohol odchod do domova dôchodcov, veľmi sa mu bránila, ale všetci sme zamestnaní a nemal kto s ňou byť doma. Dnes po troch mesiacoch je to úplne iný človek. Čo najviac pomohlo: skvelá psychiatrička, ktorú má, antidepresíva, pomoc blízkych a hlavne nebyť sám. Želám veľa úspechov pri zdolávaní choroby.

Veľmi ma teší, že sa tu objavil aj lekár. Vogel, možno si trochu sklamaný z pohľadu mnohých z nás na lekárov. Ale skutočnosť je taká, že psychoterapiu ako doplnok k liekom ponúka veľmi málo psychiatrov. Ja som sa ešte s takým nestretla, ktorý by mi priamo povedal, že by bolo dobré použiť aj psychoterapiu. A to už navštevujem lekárov pekne dlho. A tak väčšina z nás hľadá iné riešenia - alternatívne spôsoby liečenia. Poraď nám, prosím, ako sa s lekárom dohodnúť práve na tej psychoterapii.

Dakujem uprimne za slova povzbudenia. Citim, ze vies, o com hovorim. Depresiou trpim tri roky, ale v dvoch fazach. Z jednej som sa ciastocne dostal po viac ako rocnej PN-ke, do druhej ma v maji dostala ta "skvela" dusa, ktoru som spomenul. Kedze viem porovnat, tento druhy pad je hlbsi, bolestivejsi a vizie vzdialenejsie. Dost to ovplyvnilo moju doveru k ludom a osudu vobec.
Momentalne beriem Serlift 50 mg denne + Xanax 0,5 mg denne, ale aj tak nemam pocit, ze by ma to niekam posuvalo. Ked som v praci, snazim sa na to nemysliet, v okamihu, ked skoncim a mam volno, som opät dole. Vsetci v mojom okoli mi radia, aby som sa stretaval s ludmi, sportoval, robil na doktorate, ale tieto rady idu jednym uchom dnu, jednym von.
Nech mi odpustia psychologovia, ale neverim im. Mali ma v rukach styria a ani jeden ma neposunul dopredu.
Ako sa da zmenit myslenie?
Ty si nikdy nechcela vojst do toho tunela a ziskat tak ulavu?
Dakujem.

Psychológovia nie sú na vine ,v prvom rade musíš chcieť TY, ak necheš sám na sebe pracovať a pomáhať tým aj psychológom , tak ich možeš vystriedať nekonečne veľa a k ničomu to neprospeje a Ty budeš stále nespokojný .

Všetci Ti dobre radia , len nenačúvaš ich radám.

Dobry den. Spominali ste vas vek, preto by som Vam, ak dovolite, vykal. Velmi dobre citite tu zlobu a sklamanie. Mam ich v sebe, viem o nich. Kym sa da, snazim sa zlobu tlmit, ale niekedy som nekontrolovatelny a ublizujem blizkym hlava-nehlava. Velmi ma to potom boli, lebo si to nezasluzia. Mam v sebe zlobu na osud, ze ma do depresie vratil, na tu osobu, ktora ma do nej dostala, na to, ze neprejavila ani stipku spolupatricnosti a o podani pomocnej ruky ani nehovorim, na to, ze napriek tomu, ze v nasom vztahu bol hlboky cit, si po 5 mesiacoch uz nasla ineho, co povazujem za, prepacte, spinavost, na jej totalnu ignoraciu a opovrhovanie. Sklamanie citim z toho, ze som veril cloveku, ktory ma podrazil v tej najnevhodnejsej chvili.
Niekedy mam naozaj pocit, ze by som to vsetko vedel ukoncit jednym krokom. Niekedy si hovorim, ze by som sa tak pomstil tej osobe, ktora by potom mala vycitky do konca zivota. Ale na druhej strane tu mam rodinu, ktora by trpela, a navyse nie je iste, ci by ta osoba vobec tie vycitky citila. Stale som medzi tymi dvoma mantinelmi. Takze to "chcenie" z mojej strany nie je az take iste.
Dakujem.

Ved prave, len ja neviem, ci chcem...

Dakujem za slova povzbudenia.

No čo si to za chlapa , keď Ťa dokáže jedna baba takto zničiť .
Musíš to niesť chlapsky a nakoniec , ja z pohľadu toho čo píšeš môžem usúdiť , že neľutuj toho že ste sa rozišli ,lebo to bola pre ňu skúška ako pre ženu a tú nezvládla , opustila Ťa vtedy , keď si ju najviac potreboval .

Takže pusti ju z hlavy veď príde ďalšia a možno lepšia, ktorá Ti porozumí a aj Tvojim problémom .

Ahoj. Dakujem za prispevok a za slova povzbudenia.
Psychoterapiu som zacal este predtym, ako mi boli nasadene lieky. Mal som jednu "milu" pani psychologicku, ktora vsak v istej chvili neprofesionalne zneuzila moju doveru a unikol od nej isty druh informacii, pricom som ju vyslovne ziadal, aby to nerobila. Potom som skusal komunikovat este s dalsimi troma psychologmi, ale neposunulo ma to.
Medzitym som sa dostal k psychiatricke. Okrem toho, ze mi nasadila lieky (Seroxat, potom zmenila na Zoloft, Ansilan, Xanax, Lexaurin), tak ma aj pocuvala. Bez urazky, ja neviem, ako to chodi v inych ambulanciach, mozno ty mas uplne iny pristup, ale kopa ludi v cakarni vzdy naznacovalo, ze na kazdeho nemoze mat vela casu a navyse neviem, ako si pri tej kope pacientov dokaze pamatat ich problemy. Tak som nakoniec zavrhol aj to a chodil som k nej len na to, aby mi predpisala lieky. Raz som navstivil aj docenta Vrazdu, ale ani on mi nepomohol, nevyhovoval mi jeho styl prace s pacientom.
Som velmi rad, ze tu mozem komunikovat s lekarom, mozno mas iny system, ako ti ostatni a mozno sa mi vrati dovera k psychiatrom.
Dakujem.

Hm, prave taketo myslienky momentalne nemozem ani pocut. Viem, ze mas pravdu, ale ako vidim, nie som sam medzi muzmi, ktori to nezvladli. Mozno som viac citlivy, mozno si vela veci pripustam a je tam vela dalsich mozno.

Verím Ti čo prežívaš , ale jednoducho si dupni a povedz si , budem silný .
Neviem teda koľko máš rokov , ale skús sa pozhovárať s niekym blízkym .....neviem možno s matkou , s otcom ....

Mam 29, tych rozhovorov uz bolo... Robia, co mozu.

Rozchod a sklamanie v láske prežíva každý človek ináč. Záleží ako je človek silný, akej je povahy a pod.
Nerozmýšľal si, že by bolo lepšie zmeniť prostredie, odísť do zahraničia . Možno počase strešneš druhú lásku a všetko prejde, len treba veriť.
Môj syn pred 3 rokmi bol tiež v zlej psychickej situácii. Odišiel do zahraničia , našiel si tam dievča a je spokojný.
Si mladý človek, máš život pred sebou, ver si. Držím Ti palce.

Antonio, chcem ti povedať, že mám syna, ktorý ti je dosť podobný v tom, že tiež veľmi citlivo prežíva vzťahy. Je trochu mladší, má 22. Nikdy by som neverila, keby som to nevidela na ňom, ako sa môže chlapec trápiť pre lásku. Zamiloval sa do nesprávnej, bola zadaná. Lenže chyba bola aj v tom, že ho stále udržiavala v nejakej nádeji, akoby sa nevedela rozhodnúť medzi 2 mužmi. Veľmi, ale skutočne veľmi sa trápil. A trvalo to možno aj dva roky. Mala som o neho vtedy veľké obavy. Matka veľmi ťažko nesie, keď vidí, že dieťa je nešťastné. Nemával možno až také depresívne stavy, pokiaľ to viem posúdiť. Možno aj preto, že má ešte jednu veľkú lásku a to šport. Myslím, že aj vďaka tomu to nejak zvládol ale hlavne to chce čas. Teraz momenálne sa práve zamiloval a prežíva krásne obdobie. Dúfam, že mu to už vydrží. Verím, že aj ty to prekonáš a môžem ti povedať, že nešťasná láska môže človeku aj veľa dať, vnútorne ho obohatiť. Myslím, že žiadnu lásku človek neprecíti tak ako práve tú nešťasnú...