Antonio, aj keď som 17-tka v najlepšom veku, kľudne mi môžeš tykať. Poraďáci sú pre mňa jedna veľká rodina a my si v rodine tykáme.
Tých "možno" a "keby" je v takýchto situáciách viac než dosť. Si skutočne veľmi mladý na to, aby si rozmýšľal o odchode. Nemysli si, že Tvoja bývalá bude mať výčitky svedomia. Ak už 5 mesiacov po svadbe Ťa dokázala vymeniť za iného, vôbec ju to nebude mrzieť. Ja viem, z Tvojho pohľadu sa nám druhým to všetko ľahko hovorí. Ale aj my sme už kadečo preskákali, život nám uštedril kadejaké rany a kopance a sme tu.
Myslím, že bývalej by si sa viac pomstil, keby si si spravil ten doktorát, našiel si novú ženu (a tú si dobre prever, kým sa druhýkrát oženíš) a viedol šťastný život.
Zámerne hovorím o pomste, pretože Ty v tejto chvíli myslíš práve na pomstu. Či je to pozitívne alebo negatívne, to je už druhá vec. Vieš, keď stratíš milovaného človeka (a tým teraz myslím skutočnú smrť), ten žiaľ má tiež niekoľko etáp. Prvá je absolútna neschopnosť uveriť, že ho už niet. Druhá etapa je práve obrovský hnev, ako mi to len mohol urobiť, že mňa tu nechal s problémami a on si odišiel. Ďalšia fáza je zmierenie sa so skutočnosťou, že ho už neuvidím, nedá sa nič robiť, už sa s ním nemôžem poradiť o ničom, nemôžem mu povedať, že ho mám rada a nemôžem mu ani vynadať, že niečo spravil zle. No a nakoniec už len spomienky. Ani by si neveril, ale človek si na blízkeho, ktorý odišiel, uchováva predovšetkým tie pekné spomienky, zlé proste vytesní z pamäte.
Možno odborníci nebudú súhlasiť s týmto mojím popisom, je to moja skúsenosť.
Ty si teraz v tej druhej fáze - hnevu, zloby, pomsty a nejak sa z nej nevieš vymotať. Lepšie povedané, nechceš vymotať. Asi potrebuješ trochu pofúkať Tvoje boľačky a poľutovať. Prosím Ťa, toto neber ako výsmech, to je normálna ľudská reakcia, že niekedy potrebujeme aj trochu tej ľútosti.
Ale je najvyšší čas, aby si prešiel do ďalšej fázy - zabúdanie. A ak by sa Ti veľmi nechcelo pokračovať, snaž sa zobudiť v sebe pocit zodpovednosti. Rodičia Ti ešte žijú a snažia sa Ti pomôcť. Vieš, čo je pre rodiča absolútny trest a rana? Keď mu zomrie dieťa. Taká rana sa nikdy, ale skutočne nikdy nezahojí. Nezažila som to na vlastnej koži, ale mám vo svojom okolí niekoľko matiek, ktorým zomreli deti a už len pohľad na trpiacu matku je utrpenie. Takže mysli v tomto zmysle na svojich rodičov a skús na sebe zapracovať práve v zmysle tej zodpovednosti - aj voči nim.
A chcieť - to musíš Ty sám. My Ťa môžeme povzbudiť, poradiť z našich životných skúseností, ale nič viac. Podstatné rozhodnutie je na Tebe. Skús si predstaviť, ako by Ťa privítali na konci tunela, keby si to nezvládol. Myslíš, že by si zo zvládania života dostal výbornú?

Zitka pri vsetkej ucte toto radit depresivnemu pacientovi je absolutne nevhodne. Tym by si mu depresiu este viac prehlbila.
A povedzme si otvorene kolko zdravych ludi si dokaze dupnut a byt silni ked sa vyskytnu nejake problemy?

Skus povedat cloveku so zlomenou nohou, nech skace cez prekazky,
lebo si myslis, ze sportovanie je zdrave a jemu to prospeje.

Ty si nikdy nechcela vojst do toho tunela a ziskat tak ulavu?

Nie. V skutocnosti nikdy. Ja som velmi rada na svete a keby som mohla, bola by som tu naveky.
A to si dovolim povedat aj napriek vsetkemu cim som presla. K tomuto poznaniu sa mozes dopracovat aj ty ale nie hned a uz vobec nie teraz.
Tato faza, v ktorej sa momentalne nachadzas bude najdlhsia, a skutocne je len a len na tebe akym sposobom sa s nou vysporiadas.Mozem ti ponuknut iny podlad na vec, ale nakoniec to budes zasa len ty, kto s tym bude musiet zatocit.
Napis mi prosim na mail, rada ti s tym pomozem.

Ahoj Lion,

dakujem za ocenenie. Antidepresíva skutočne možu niekedy naozaj tlmiť /niektoré sa preto dokonca využívajú ako nenavykové lieky na spanie/. Ale používajú sa len vtedy, ak je to pre toho človeka prospešné a subjektívne pozitívne vnímané.
Podla Tvojich slov Tvoj otec si nevie život bez liekov predstaviť. Zrejme vie o čom hovorí. Asi má skusenosť, že ked ich neužíva je to horšie /skoro všetci pacienti liekmi manipulujú a sami bez porady s lekárom skúšajú či by to nebolo bez nich lepšie..../.
Pokial otcove lieky nie sú navýkové /čo antidepresíva nie sú/ tak mu určite i pomáhajú. Fixacia na ne nieje chorobná- to sa týka navykových látok- liekov, drog.
Možno je potrebné antidepr. zmeniť z dovodov podla mojho prvého príspevku, ale je tiež možné, že viac sa urobiť nedá /stávo sa to však relatívne zriedkavo/. Depresia je ochorenie v súčasnosti dobre liečitelné. Vacsine pacientom sa výrazne ulaví až depresia celkom vymizne. Tento ciel by sa mal snažiť lekár dosiahnuť vždy a neuspokojiť sa s čiastočným výsledkom. Prechod z jednoho antidepresíva na iné sa niekdy spája s dočasným zhoršením depresie na cca 1-2 týždne. Niektorí paciento tuto skúsenosť majú a boja sa zmeny, preto uplne odmietajú "skušanie" ineho antidepresíva.
Depresia je niekedy naozaj potvora a nepodarí sa ju zlomiť ani liekmi ani psychoterapiou. Našťastie je to vo veľkej menšine prípadov. Potom neostáva nič iné len zmieriť sa s tým čo sa dá zlepšiť, a užiť si aspon tú kvalitu života, ktorá sa podarila dosiahnuť. Nie všetko sa dá liečiť a už vobec nie všetko sa dá uplne vyliečiť.
Stale však prichadzaju nové poznatky, nove lieky, antidepresíva. Rozhodne by som to nevzdával, čo sa týka liekov.
Okrem toho je tu aj hospitalizácia na psychiatrii, bohužial často velmi negatívne vnímaná. A bohužial často stigmatizujuca. naša spoločnosť duševné poruchy ešte neprijala ako bežné ochorenia a ešte to tak asi dlho ostane. Je však fakt že sa to pomaly zlepšuje. Hospitalizácie sa netreba báť, ludia sú tam dobrovolne /teda drvivá vacsina/ a možu kedykoľvek odísť.

Dalsou možnosťou je psychoterapia. Psychiater by mal vedieť poradiť a odoslať pacieta, zvlašť vtedy ak snaha vychádza priamo z pacienta. Psychoterapiu može robiť psycholog alebo psychiater. Obaja však potrebuju mať nadstavbové vzdelanie- výcvik v príslušnej psychoterapii. Všetci s uvedeným nadstavb. vzdelaním su uvedení v tzv. Zozname psychoterapeutov. Najdete ho spolu s dalsími velmi dobrými edukacnymi materiálmi na tomto linku http://www.psychoterapia-sk.sk

Ak nedoverujete Vasmu psychiatrovi mozete ho zmeniť, na navstevu psychiatra nepotrebujete doporučenie od obvod. lekára.
Ak chcete ísť ku klinickému psychologovi /hlavne tí robia psychoterapiu/ doporučenie asi treba /neviem to iste, pretože je okolo toho nejaký zmätok. Určite v minulosti bolo potrebné/.
Pri vybere psychoterapeuta doporučujem zistit si od znamych referencie.
Nie všetci a tom zozname su rovnako šikovní /ako aj v iných profesiách/.

Kitky , možno môj príspevok zaznel surovo , ale bohužiaľ je to tak .Musí si proste pomáhať aj on sám a nesmie si depresiu pripúšťať, lebo človek vtedy má ešte väčšie problémy .Musí byť silný , to opakujem ešte raz .
Nemám v úmysle mu depresiu prehlbovať .

Mne nemusíš písať, čo to môže dokázať s depresívnym pacietom ,všetko má isté medze . Ja som si tým prešla a zo začiatku čím viac som mala myšlienky na daný problém , tým viac som pociťovala depresie a to také , že som nevedela čo je smiech , čo je plač, bála som sa ísť medzi ľudí , bála som sa zostať sama a podobne .Mala som okolo seba rodinu ,ktorá mi pomáhala až pokiaľ som skutočne neprišla na to , že si napomáham k tým stavom aj svojimi myšlienkami , tak bolo dosť zle . Jedného dňa som si veru dupla a povedala som si , nie nedovolím nejakej depresii , aby si robila som mnou čo chce a opantávala ma .A on musí tak isto si dupnúť .JA som to tak nazvala a stále si to aj myslím a budem myslieť .Lebo depresia ...to sú aj zlé pocity a myšlienky , ktoré dokážeme ovládať ,a čím viac si ich bude pripúšťať , tým viac mu bude zle , bude mu na odpadnutie , bude sa mu ťažko dýchať a nebudem to rozpisovať , on vie o čom píšem.
Bola som v stave, že ma doktorka chcela poslať do nemocnice, lebo som prestala aj jesť aj piť a schudla som za 3 mesiace 20 kg .Ja som prosila doktorku , že vzhľadom na moje pracovné vyťaženie si nemôžem dovoliť polehovať v nemocnici a že chcem len jedno ....tam kde som sa dostala do depresie , tam sa chcem z nej aj dostať von a chcem to dokázať sama . Trvalo to dlho a dokázala som to svojou pevnou vôľou a tým svojim dupnutím .Ono sa to ale po čase vracia , ale zasa musíme si byť nápomocní .
A preto ako som sa zmienila v niektorom príspevku , nech načúva okoliu čo mu radia , určite mu nechcú zle . Treba aby bol čo najviac s priateľmi a treba o tom otvorene rozprávať s rodičmi .Proste čo najviac sa zamestnať aby nemal myšlienky stále v depresii .

Stačí Ti takéto vysvetlenie , prečo som mu to tak napísala ?

Pri všetkej úcte k Tebe , viem o čom píšem a o čom hovorím a prečo som mu to napísala .Pokiaľ nebude pracovať sám so sebou , jeho stavy sa budú zhoršovať .

Zitka vobec sa mi nezdal tvoj prispevok surovy.
Aj napriek tomu si myslim,ze tvoj pripad bol iny.Ale hlavne ty si ina.
Ale viem ze plati jedna vec: Si tym ako myslis.
V myslienke je obrovska energia a ked sa snou naucime zaobchadzat, nie je takmer nic nemozne.

Kitky som vo veku jeho matky , mám syna v jeho veku a nie len jedného syna , keby som nebola na seba taká prísna a silná , tak by to so mnou dopadlo trošku inak a preto si myslím , že je mladý a musí bojovať . A nie že on napíše , že myslí že sa mu nechce .....prečo sa mu nechce .....môj prípad bol iný ...jediný rozdiel vidím , že on mal priateľku , ktorá ho nechala a jemu sa depresia zväčšila , no ak to spravila , tak to dievča nestojí za to aby sa on ešte väčšmi trápil a jednoducho si ona jeho nezaslúži , lebo ona zlyhala ako človek .Možno to tak nie je , možno je to iný dôvod , ale nemôže si to on pripúšťať k srdcu a zrovna teraz ...

Želám mu zo srdca , aby sa dal do poriadku a priateľku? tú si ešte nájde , určite takú ,ktorá ho neopustí ani v tom najhoršom .

Myslím si, že pre ľudí v podobných situáciách je asi najťažšie dokázať to, že sa nebudem uzatvárať do seba, nebudem sa ľutovať a budem sa mať rád. Ale som v tejto oblasti úplný laik, som povaha taká, čo si myslí, že najlepšie si viem poradiť sama a nedokážem rozoznať u druhých /práve preto, že každý je iný/, čo už je chorobné a čo dokáže človek zvládnuť sám.

Kitky, práve to, čo píšeš, že v myšlienke je obrovská energia, sme sa snažili aj Zitka aj ja antoniovi vysvetliť. Každá svojim spôsobom. My mu môžeme poskytnúť náš pohľad na jeho problém - možno objektívny, pretože sa nás priamo netýka, možno nesprávny, pretože nepoznáme všetky detaily. Ale napriek všetkému povzbudzovaniu, všetkým radám, názorom, ten p o d s t a t n ý k r o k m u s í u r o b i ť o n s á m. Nikto iný nemôže za neho rozhodnúť, ako sa má správať, nikto iný za neho nemôže rozhodnúť, čo má cítiť, čo má chcieť. Nedá sa nič robiť, príroda (?), Boh (?) - za otázniky si doplní každý to, v čo verí - to tak zariadili, že každý z nás má slobodnú vôľu a svoje pocity môže ovládať len on sám. Nikto mu nemôže prikázať, teraz budeš smutný, teraz budeš veselý, teraz budeš mať depku, teraz budeš v eufórii. My máme takmer dvakrát toľko rokov čo antónio. Tiež nás už kadečo poznamenalo. Aj ja som mala kadejaké myšlienky, či vôbec život s tými problémami stojí za to. Myslím, že to pozná takmer každý človek, že sú obdobia, kedy by najradšej so všetkým praštil. Otázka je, či je to to najlepšie riešenie. Keď sa s odstupom času pozerám na svoje problémy, síce si poviem, že to by som už nechcela znovu zažiť, ale zároveň si uvedomujem, že aj tie rany osudu ma niečomu naučili. A veľmi často si potom uvedomím aj to, že po takých krízach ma postretlo ešte veľa pekného, čo môj život obohatilo. A o to by som sa pripravila.
Preto sa snažíme antónia presvedčiť, že sa oplatí bojovať aj sám so sebou. A v takýchto prípadoch je to skutočne boj so sebou samým. Tento boj však musí každý vybojovať sám. O tom je život.
António, držím Ti palce, aby si dokázal zabojovať a vyhral si sám nad sebou. A daj vedieť, ako pokračuješ. Ako vidíš, nie si sám, je okolo Teba Tvoja rodina a keď potrebuješ bútľavú vŕbu, sme tu.

Ahoj Eulalia/Eva,
dakujem za reakciu, naozaj ma prekvapuju Tvoje skusenosti, rozmyslal som a snad je to tým, že som predsa len mladsia skola /34 rokov/, oproti vacsine kolegov v ambulanciách. Predsa len ta starsia skola ma ine zakladne pohlady /česť vynimkám, a osobne viem že ich nieje málo/. Psychiatria pred rokmi spočívala viac menej len v liekoch. Dnesne pristupy si iné.
Dalsia vec je aj v tom, že vacsinou sa psychoterapiou zaoberaju hlavne psychologovia je to ich doména, nas lekarov-psychiatrov skor lieky. Vacsina psychoterapeutov je dosť vyťažených, pretože ich je málo. Ak nehradí poisťovňa psychoterapiu, je to pre vacsinu klientov aj dosť drahé priemerná cena hodiny je okolo 500-700 sk. Najlepší psychoterapeuti idu často práve na cash.

Oboje má svoje výhody a nevyhody.
Niekto absolutne odmieta lieky, a niekto zase psychoterapiu.
Lieky zaberu rychlejšie, psychoterapia zvykne lepšie stabilizovať /menej vykyvov do depresie v buducnosti/- kým však výraznejšie zaberie može trvať mesiace až roky.
Osobne začínam liečbu najčastejšie liekmi, ked to stačí, psychoterapia nieje potrebná, niekedy kombinujem, ak sa na to cítim robím aj psychoterapiu, prípadne doporučujem kolegov- najčastejšie psychologov.

Velmi doležité sú osobné preferencie ak človek má pocit, že chce psychoterapiu, treba ju rozhodne skúsiť. Asi budú niektorí namietať, ale ak psychoterapia nepomože /treba si uvedomiť, že nieje všeliekom/, určite by nemala ublížiť.

V prechadazajucom príspevku Lionovi sú info o psychoterapeutoch.

Vidíš hore mnou hrubo vyznačené myslíš čo to vlastne znamená ?
No keď si v práci , tak myšlienky sa zaoberajú niečim iným napr.momentálne tým čo danú chvíľu v práci robíš , v tom momente ako zostaneš sám , tak sa so sebou zaoberáš teda aj Tvojou depresiou ,že Ťa otravuje a potom už si zasa na dne .A takto to ide dookola .Raz je jasno raz zasa pochmúrno .

To je presne to čo Ti chcem naznačíť , že všetko záleží od Teba , čiže určitú úlohu tu hrajú aj Tvoje myšlienky .
A prosím Ťa ten tunel , čo Ti tak vŕta hlavou vylúč , vôbec sa ním nezaoberaj , jednoducho ho nerieš ,zabudni .

Je mi nesmierne ľúto , že sa trápiš kvôli svojej bývalej láske , ja som veľmi nechcela písať siahlo dlhé príspevky v tejto téme , viem čo cítiš , prešla som si tým pri mojom synovi , ktorý tiež po 5 rokoch chodenia s jeho láskou zistil , že baba má aj iného ........ale prežil to , prebolelo to ,prebolelo to aj nás rodičov ale aj rodičov dievčaťa a je to za nami . Dlho nemohol začať so žiadnym dievčaťom , všetky baby v jeho očiach klesli a dnes je to už inak ....už na to len spomína .Iste, bála som sa o neho ,ale sme mu pomáhali ako sa dalo či už rodičia alebo súrodenci , tiež si húdol len to svoje ako Ty a nakoniec prišiel a povedal rodičia ďakujem otvorili sa mi pri Vás oči .

A tým chcem povedať , že aj napriek Tvojmu veku načúvaj tomu najbližšiemu , určite mu na Tebe záleží a to sú rodičia .Písal s, že robia čo môžu , tak načúvaj ich radám .

Želám Ti všetko dobré .

Vogel, vďaka za odpoveď.

Ahoj antonio,
je to skutocne dosť, čo si pochodil, zaujímalo by ma na kolkých sedeniach si bol u tých jednotlivých psychologov.

Neviem aký druh informácií u psychologičky unikol, ale ak sa to týkalo samovražedných myšlienok, tak ju to mohlo zatlačiť do kuta a v snahe čo najlepšie Ti pomocť sa mohla dostat do rozporu s Vašou dohodou. Je to však len hypoteza.

K liekom- ak antidepresiva dostatočne nezaberu do 2-3 mesiacov je odovôdnené ich zakaždým zmeniť a hladať to "šité na mieru". Može to trvať skutočne dlho. Ked sa vyskušajú všetky dostupné /čo v Tvojom prípade určite ešte nie je/, je šanca už len v psychoterapii.
Niekedy je prospešná hospitalizácia na psychiatrii.

Velmi doležité su vzťahy s blízkymi, priatelmi a napr. i toto forum može mať veľký psychoterapeutický potenciál. Možu byť dokonca doležitejšie ako lekár alebo psycholog. Je správne, že hladáš pomoc a toho dokazom je aj to, že si pustil do tohoto fora.

Nevzdavaj to, maš viac možností, i ked si sklamal v psychologoch a lekaroch. Jedina pričina však nemusí byť len v nich. Hlavne pri psychoterapii sa bežne može stať, najmä na začiatku terapie, ked vzťah s terapeutom nieje ešte uplne pevný, že sa človeku nesplnaju jeho očakavania tak rýchlo ako očakával, dokonca sa može stav zhoršiť, lebo sa zakonite jatria duševné rany. K zlepšeniu dochádza až neskor. Človek začína byť zatrknutý a často i nahnevaný na terapeuta. Tuto fazu terapie treba prekonať ak sa to dá, otvoriť temu nespokojnisti s terapiou a neskor to prinesie ovocie.

U psychiatra by som povedal, že sa necítim dobre, a že chcem zmeniť antidepresíva.

Držim palce, cesta to nieje lahká, ale určite nie nemožná.

Antonio, skús sa každé ráno zobúdzať s myšlienkou-čo ma nezabije, to ma posilní. Mne to aspoň pomáha...

ja osobne na lieky novodobé nedám dopustiť ak sa dobre nastavia vedia neskutočne pomôcť 19 rokov bez liečenia manžel prežíval peklo na zemi a ja s 3 deťmi s ním teraz sa už skoro 3 roky lieči má výbornú psychiatričku jeho kvalita života je natej úrovni, o ktorej by sa ani jemu ani mne nebolo nikdy snívalo. Stabilizoval sa nejako 10 až 12 mesiacov ale teraz je to v pohode.
Minule k nám prišiel jeden jeho známy pýtal si alkohol povedal že sa nelieči a manžel mu nalial bolo to neskutočné. Manžela 3 hodiny presviedčal, aby prestal brať lieky a že z neho bude opäť chlap keď odišiel bála som sa či manžel neskúsi zastrečkovať a či neprestane potajme s liekmi. Reakcia bola
opačná lieky berie ešte presnejšie mohol vidieť,že kamarát nemá ani rodinu a aký je veľmi nešťastný a on má všetko na čo si spomenie a keď chce ísť na výlet napr. len do KE tak pôjdeme do kaviarne a reštaurácie a vrátime sa v pohode domov.
K depresii sú určite potrebné lieky, a niekoľko spoľahlivých ramien ktoré dokážu pomôcť v čase keď sme natom boli veľmi zle- mal nás a verte že to bolo strašné a ja som mala svoje ramená /priateľky/na ktoré som vedela,že sa môžem v prípade potreby obrátiť. Myslím, že nenáviť voči hockomu nič nerieši a vlastne len absolutne zhoršuje samotný problém s ktorým súperiš. Nebudeš mať pokoj pokiaľ jej neodpustíš a nepresekneš ten vzťah. V jednej téme sme tu preberali aj knihy ktoré je dobre prečítať a vzdelávať sa -OG Mandino -12 anjiel a mne osobne neskutočne pomohla kniha od Luisi Hayovej Miluj svoj život byť tebou určite si to prečítam a zamyslím sa nad tým.
Okrem iného ti prajem aj veľa dobrých priateľov-ramená,ktoré dokážu neskutočne pomôcť ale aj tie poskytnuté ramená musí brať s radosťou

Anika

Ahoj.
Nad odchodom do zahranicia som nerozmyslal. Jednak preto, lebo mam dobre zamestnanie, jednak preto, lebo momentalne mam energiu len na zakladne prezitie od 8 rana do 11 vecer. Musel by som zacat takpovediac od nuly a na to sa vazne necitim. Ale za radu dakujem.

Ahoj. Stale tvrdim, ze kym niekto nezazije na sebe alebo vo svojom okoli depresiu, nevie, nema absolutne ziadnu predstavu, o com je. Moja mama spociatku nepripisovala tomu taky vyznam. Je pravda, ze ona je velmi silna a hocico ju nezlomi, ked vsak zistila, ze je to naozaj vazne, uvedomila si, podobne ako ty, ze musi (a chce) stat pri mne. Vidim vsak na nej, ze uz aj ona je dost unavena, aj ked to nedava najavo.
Som od prirody dost nedovercivy, ale ked sa mi podari prekonat to prvotne obdobie a zistim, ze clovek si moju doveru zasluzi, tak je to ine. Prave v tomto pripade dostal ranu nielen moj cit, ale aj dovera. Nehovorim teraz o podvadzani, lebo to vo vztahu nebolo, skor o tom, ze clovek, ktoremu som vlastne uplne doveroval, mi podkopol (rozchodom) nohy prave v case, ked by mal v plnom nasadeni stat pri mne (prechadzal som dost dolezitym a tazkym zivotnym obdobim).
Dakuejm.

Antonio, žiadna kaša sa neje tak horúca. Zdvihni oči od zeme a popozeraj sa pozorne, akú krásnu farbu má jeseň. Aj keď prší. O chvíľu napadne sneh a pozeraj pozorne, ako sa krásne spúšťajú vločky na zem. Pozoruj ich krásne, dokonalé tvary. Pozoruj, ako nádherne sa ligoce dážd v kalužiach a čerstvo napadaný sneh. Pozoruj, ako sa na seba ľudia usmievajú, zamračených si nevšímaj. Pozeraj okolo seba, koľko pekných dievčat a žien stretávať. Pozeraj do očí ľuďom, o ktorých vieš, že majú dobrú dušu. Tam všade môžeš nájsť posilnenie aj pre seba.
Držím ti palce.

.... a zamysli sa nad tým, že už druhu šancu vidieť toto všetko nedostaneš!!

Takze ahoj Eva.
Najprv ta chcem poopravit, nebol som zenaty.
Myslim si, ze kazdy, kto sa dostal do depresii, v istom momente o samovrazde rozmysla. Je to najjednoduchsi sposob, ako uniknut a mat konecne sväty pokoj. Ja som sa o to pokusil, ale moja mama bola vzdy v spravnom case na spravnom mieste a zachranila ma (do slova a do pismena). Aj teraz mam z casu na cas taku myslienku, ale skutocne, ako pises, viem, ako by som rodine ublizil. A to ma zatial drzi.
Presne si vystihla tu fazu pomsty. V nej sa nachadzam. A hoci som mal a mam kopu planov, ako to vykonat, chvalabohu, vdaka zdravemu rozumu (co je vlastne paradox, kedze depresia je o hlave) som nic z toho nedokonal.
Ako pises, nie som schopny sa z tejto fazy (v kombinacii s tou prvou) vymotat. Stale mi totiz nieco tu osobu pripomina: ci uz pesnicka, film, na ktorom sme boli v kine, fraza, ktoru vyslovi uplne niekto iny a mne nieco implikuje, a pod. Ciastocne zabudnem v praci (aj ked nepracujem na 100%; dufam, ze to nebude citat sefka), no v okamihu, ako som sam, moje myslienky maju jediny smer a nepomozem si.
Perfektne si sa trafila aj do toho, ze potrebujem pofukat rany. Nemam rad, ked ma ludia lutuju, no teraz akosi moje ego neprotestuje. Mam niekolko dobrych priatelov, ale zhodou okolnosti maju oni a ony rovnako tazke obdobie. Ja by som mal teraz stat pri nich, a nie ziadat, aby mi pomahali. Istu pomoc, v ramci moznosti, dava rodina, ale vsetci su dost unaveni. Teraz by som potreboval partnera - pevne objatie, drzanie za ruku. A to bol fantasticky balzam na tie rany.
No a na zaver k tej znamke. Vies, do januara 2002 som vlastne nemal takmer nijaky problem, vsetko mi islo hladko, zmaturoval som, robil som si vysku. Prva rana (prva depresia) mi moj system narusila, druha rana (druha depresia) ma odrovnala. Preto tvrdim, ze neviem zvladat takeho tazke zivotne situacie, nemal som sa to kde "naucit". Takze svoje momentalne zvladanie zivota hodnotim na slabu dostatocnu.
Zatial ahoj. A dakujem. Velmi dobre sa pise s clovekom, ktory, napriek tomu, ze druheho nepozna, hovori mu z duse. Ty to vies naozaj vystihnut.