Kitky, nemam slov. Hovoris mi uplne z duse. A po dlhom case som sa usmial.

Ahoj, velmi rad napisem a priznam sa, ze som skusal, ale neviem sa dopracovat k mailovej adrese.

Zitka, viem, ze mas pravdu. Len v praci nie som stale a ani tam teraz nefungujem na 100%, okrem toho som pisal, ze velmi sa nemozem spolahnut ani na priatelov (maju tiez tazke obdobie) a navyse sa mi velmi stretavat ani nechce, rad som teraz sam. A mas pravdu, ze sa potom vrtam vo svojich myslienkach a spomienkach.
Nechcem klamat, o tom tuneli z casu na cas uvazujem, ale zatial mam v sebe pocit sebazachovy. Vies, niekedy ma clovek chut to vyriesit jednym krokom a bude mat pokoj. Ale ako som pisal, zatial sa v tomto smere viem ovladat.
Rodina ma podporuje, hoci je to trocha zvlastne podporovanie. Je totiz zaujimave, ze vsetci su silnejsie, tvrdsie povahy a nevedia sa velmi vcitit od mojho myslenia. Najlepsie to vie mama, ale aj ta sa to iba uci.
Dakujem.

prepac, ja som jedna z tych ktora necita navody na pouzitie
poslem ti to v sprave.

Ahoj.
U tej jednej som bol asi na 15 sedeniach, ale potom som stratil doveru a prestal som. Neunikla informacia o samovrazde, bola to ina, velmi osobna informacia. Potom som sa uzavrel a nebol som ochotny zacat doverovat inemu, pokusil som sa chodit sice k dalsim, ale po dvoch-troch sedeniach som zistil, ze som si nevybral asi spravne. Mam v sebe stale tu negativnu skusenost. Tu vsak nejde o to, ze by som nevedel pockat na prekonanie tej prvej fazy terapie, o ktorej pises, skoro o to, ze som sa bojim, aby som zase nenarazil na osobu, ktora zneuzije to, ze som jej otvoril svoju dusu.
Antidepresiva beriem, ako som pisal, popritom Xanax, ktory ma ale uspava (co sice nie je zle, lebo potom sa nezaoberam sam sebou, ale na druhej strane nic ine nerobim a praca a zivot ako taky mi unika medzi prsty). Urcite zajdem za psychiatrickou, nech vyberie iny liek. Nad hospitalizaciou som akosi neuvazoval. Teraz, ked uz neviem, co so sebou a idem vybuchnut, "uteciem" na hodinu niekde von, chodim (niekedy placem) a vratim sa spät. Neviem, co by som robil v nemocnici a ako to tam prebieha. Preto sa zatial touto myslienkou nezaoberam.
O priateloch a blizkych som uz pisal. Priatelia maju pomerne tazke obdobie (zhoda nahod) a mal by som im teraz pomahat ja. Blizki nie velmi chapu moje nezvladanie situacie, lebo su ine povahy - silni, tvrdi. Takze sa vyhovorim aspon tu a ako som doteraz zistil, su mnohi, co mi napisali, ktori mi rozumeju a vedia citat medzi riadkami, za co som im vdacny. A samozrejme dakujem aj tebe.

Dakujem, dostal som spravu, uz viem, kde je problem. Nemozem reagovat, lebo nemozem posielat sukromne spravy. Vypisuje mi to, ze musim byt zaregistrovany minimalne pät dni, a to nie som. Takze, ak dovolis, vyuzijem mail. A srdecna vdaka. Viac v maili.

Aj ja som to poplietol, takze este raz. Uz viem, kde je problem: nemozem posielat sukromne spravy, lebo nie som zaregistrovany viac ako 5 dni. Napisem na mail.

Antonio, tí, čo Ti tu radíme, povzbudzujeme Ťa, vieme, čo asi prežívaš. Prečítaj si tému panická porucha a zistíš, že máme mnohé podobné skúsenosti ako Ty. A v tej téme nájdeš aj mnohé návody, ako sa s takými problémami pasujeme my. Možno Ti to pomôže. Je pravda, že okolie, ktoré nemá naše skúsenosti, nás nie vždy dokáže pochopiť. Ale predstav si, že my sme tie "ramená" o ktoré sa môžeš oprieť a na ktorých sa môžeš vyplakať. Keď si prečítaš panickú poruchu, zistíš, že to veľmi často pomôže. Aj keď užívame lieky, vieme sa už zasmiať, aj sami sebe(!) a vidíme aj slniečko na oblohe alebo v duši iného človeka.
Želám Ti, aby si sa čo najrýchlejšie dostal aspoň o kúsok ďalej.

P.S. Ten termín "slniečko v duši" nie je mojím patentom. Odkukala som ho od jedného múdreho Poraďáka, ale veľmi sa mi páči, pretože je výstižný, takže si dovoľujem ho rozširovať ďalej.

António , máš pravdu , áno , ten kto nezažil tieto problémy s depresiou to asi ťažko pochopí , o čom tom je a čo taký človek prežíva . Ja stále píšem , píšem ,ale som sa nezmienila o tom že je aj ťažká depresia a tej by som sa určite nechcela dožiť, proste snažím sa na to nemyslieť .Preto stále zdôrazňujem pokiaľ môžeme , tak si pomáhajme ako sa len dá .
Ja som 2 roky zo začiatku užívala Seroxat a Spitomin , potom som mala pokoj rok , po roku mi prišla jedna ťažká životná skúška a veru , čo sa stalo , no či som chcela alebo nie , naspäť k doktorovi a naspäť na Seroxat a Spitomin .Užívala som ho zasa 1,5 roka .Teraz som od mája alebo júna bez liekov .Zatiaľ sa cítim dobre a zvládam to .

Je mi naozaj veľmi ľúto , že máš tieto problémy , naozaj to nikomu neprajem , ale prosím Ťa zo všetkého najviac , aby si sa už nevracal v myšlienkach k tomu tunelu , lebo ak to bude často , tak choď za svojim doktorom a zver mu pravdu o čom stále zmýšľaš a ver , že bez nemocnice nezostaneš . Asi by to bolo tak najlepšie pre Teba čo v tejto dobe potrebuješ .

Mamine držím palce , aby sa snažila vžiť do Tvojej situácie a pevne verím , že bude stáť na Tvojej strane . Viem čo všetko dokáže milujúca matka a preto Ty sa jej odvďač tým , že už nikdy nikdy nemaj čierne myšlienky .

Ahoj Antonio, nachádzaš sa v pomerne zložitom psychickom probléme, čo si iste aj ty sám uvedomuješ. Prosím ťa, chceš sa z neho naozaj dostať, alebo je ti to jedno? Veľmi záleží na tvojom rozhodnutí. Prosím ťa, odraz sa už od toho dna, ktoré ťa tak drží iba pri zemi. Fakt sa začni obzerať okolo seba. Choď do spoločnosti, rozprávaj sa s najlepším kámošom, zmeň spôsob života. Začni chodiť na miesta, kde si predtým nechodil, snaž sa prevetrať si hlavu. Ja viem, dobre sa mi to hovorí, ale ver mi, viem o čom hovorím. Aj ja som si niekedy myslela, že nemám žiaden zmysel života a najlepšie by bolo, keby ma prešiel vlak, či auto a bol by svätý pokoj. A to som dá sa povedať silná osoba. Ale životné udalosti ma skosili tak, že som nemala silu existovať ďalej. Poznám to dobre, keď chodíš ako bez duše, je ti všetko jedno a všetko, čo robíš, robíš iba ako stroj, proste musíš, ale nechceš a najradšej by si bol, keby ti všetci dali svätý pokoj.
Mám pravdu? Si ako v zlom sne?
Prosím ťa, vážne sa začni obzerať okolo seba a pomaly si začni všímať život okolo seba. Snaž sa urobiť niečo dobré a prosím ťa snaž sa nezúriť na tých, čo ti nič neurobili. Oni za to nemôžu. Ja viem, mne sa to tu už teraz dobre hovorí, ale raz, keď sa z toho dostaneš uvidíš, že si to takto mal spraviť už skôr. Teš sa trebárs iba z pekných živých kvetov v kvetinárstve, z pekného obrazu
maliara. Rozmýšľaj prečo ho namaľoval, čo ním chcel vyjadriť. Teš sa zo svojich blízkych. Nepozeraj na veci, ktoré ťa rozrušujú a rozčuľujú. Snaž sa toho zbaviť. Prepni telkáč niekam inam, ak ťa také niečo postretne. Snaž sa pozerať skôr zábavné programy. Ja viem, že hneď sa smiať nebudeš, ale po čase, ver mi aj sa zasmeješ. A to najdôležitejšie, nájdi si nejakú spriaznenú dušu, ktorá pofúka tvoje boľačky, pohladí dušičku a úprimne ťa vypočuje. Nemyslím tým žiadneho lekára, ale ozajstnú živú bytosť, ktorá ti ukáže aký vie byť život krásny. Až potom uvidíš ako rýchlo ťa prejdú myšlienky na tunel. Prajem ti veľa sily začať nový život, ten skutočný.

antonio myslím, že si v celku na dobrej ceste ak dokážeš povedať,že aj ostatní tvoji priatelia práve teraz neprežívajú tie najšťastnejšie okamihy života, možno o to ľahšie by ťa dokázali pochopiť aj keď ja mám tú skúsenosť , že manželova nabližšia rodina doteraz nedokáže akceptovať ,že je vážne chorí. Priatelia dokážu stáť pri nás najbližšie a podať pomocnú ruku, ale mi im musíme povedať o tom ,že ich potrebujeme a to si myslím že si tiež zvládol aspoň tu na tomto fóre ,všetci sa ti snažia pomôcť a veľmi úprimne
držím palce a dobrú noc
Anika

Ahoj antonio,
v inych prispevkoch casto hovorís o narusenej dovere, zda sa že toto by mohol byť zakladny psychologicky problem. Vyradil ťa dokonca aj z cennej práce so psychologmi. Jedna zla skusenosť s jednou psychologičkou neznamená, že toto nieje cesta, ktora može pomocť.
Dve až tri sedenia u druhych psychologov podla mna nemohli stačiť na vytvorenie pevnejšieho vzťahu, ale ani na vyhodnotenie nevhodnosti osoby psychologa. Neviem, či si tuto temu otvoril s prvou psychologičkou /či si ešte u nej bol po tom incidente/ , ak nie možno by terapia pokračovala, pretože by Ti mohla vysvetliť dovody. Je velmi ťažké sa k tomu vyjadrovať len na zaklade hypotez. Je tiež možné, že skutočne profesionalne zlyhala. Aj to sa stáva, napr. vtedy ak je to známa alebo priatelka rodiny klienta. Rozhodne si však tuto temu dovery a sklamania z terapie treba otvoriť hned na prvých sediania u noveho terapeuta- ak by si sa a pre túto možnosť ešte niekedy rozhodol. V paralele k tvojmu sklamaniu z priatelky, sa to isté v inom šate stalo u psychologičky a preto to mohlo mať taký silný dopad na velmi hlbokom prehlbení nedovery k ludom. Na tomto fore maš možnosť stretavať sa s ludmi v bezpečnej vzdialenosti, s menším rizikom zranenia. Prispevky su tu velmi velmi cenne a možu Ti prinavratit pocit dovery. Možno to dokonca bude stačiť namiesto psychoterapie v nejakej ambulancii.
Chcel by som ešte povedať niečo k patogeneze /vzniku depresie/. Depresia nevznika len na zaklade ťažkých zranujucich okolností v živote. Je to podmienené mnohými faktormi - geny /dusev. ochorenia v rodine- pozor patrí tam aj závislosť od alkoholu/, detstvo /napr. dieťa by malo byť s rodičmi zhruba do 3 rokov, aby to bolo zdrave pre jeho psychický vývoj- teda nie jasle... + harmonické manželstvo rodičov... + pristup rodičov k dieťaťu... + .... / , uživanie alkholu, marihuany..., predchadzajuce negatívne životné zažitky, vzťahové zranenia, straty, umrtia blízkych - všetko sa postupne može hromadiť - efekt poslednej kvapky a krčah pretiekol.... Zvyčajne sa spája vela vela faktorov, ale ty obvinujes iba svoju priatelku. Mimochodom, treba si uvedomiť aj svoj pocit zodpovednosti vo vzťahu. Zvyčajne nieje na chybe iba jeden....
Neber to prosím Ťa zle, toto sa netýka len Teba, ale všetkých vrátane mna. Partnerský vzťah je loteria, dlhodobým "chodením" sa síce dá redukovať riziko zraňujuceho prekvapenia, ale nie celkom.
Si inteligentný, a pravdepodobne som Ti nenapísal nič až tak nové, možno budeš namietat, že si o tom premýšlal, ale doležitejšia je emočná stránka, nie rozum. Emocie nepotláčaj a je výborné, že máš priestor na vyplakanie a že to robíš. Ked sa sa Ti chce vybuchnúť máš pravdepodobne aj negatívne emocie, dostaň ich von v tejto negatívnej forme, niečo rozbi, nadávaj, rúb drevo, preklínaj priatelku. Ak máš auto je to ideálne miesto na plač aj na zverský zúrivý rev.

Lieky- v jednom príspevku si spomínal že berieš 50 mg Serlift/dufam že si dobre pamatám/. Môže to byť nizka dávka a ja osobne, by som pred zmenou antidepresíva skusil este zvyšenie jeho davky, najma vtedy ak si niekedy pri tomto lieku /alebo Zolofte- je to to isté/ cítil aspon aký taký pozitívny ucinok.

Prajem Ti všetko dobré a verím, že nad depresiou zvíťazíš. Predpoklady na to určite máš.

Antonio, dovolila som si vybrat par viet z tvojho prispevku:
1. Je pozitivne, ze si uvedomujes, ze depresia je vazna vec.
2. Netrva u teba naozaj kratku dobu
3. Osobne si myslim, ze je velmi potrebne este raz porozmyslat o vhodnej psychoterapii.

Davam Ti za pravdu, ze terapia funguje vtedy, ked pacient a terapeut spolupracuju a doveruju si. Ak mas pocit, ze nemozes povedat terapeutovi vsetko, co ti lezi na srdcimoze to znamenat, ze to nie je ten spravny. Naopak moze to vsak znamenat, ze mas principialne velke problemy sa otvorit voci druhemu cloveku - nejaky socialny strach alebo velku skepsu, ze ti nikto nepomoze. Ak by to bolo takto, je lepsie urobit "skok do studenej vody" - obrazne, a viac doverovat terapeutickemu procesu, prijat ho a v tomto sa zlepsit krok za krokom.
Rada by som ti dala par rad ako si vybrat spravneho terapeuta - dat si od niekoho poradit, ...
Velmi dolezity je prvy rozhovor, ten by mal sluzit k tomu, aby ste sa obojstranne spoznali, ale mal by tam byt aj ten prvy vstup do terapie.
Bolo by pre teba dolezite vediet ake psychoterapeuticke vzdelanie ma terapeut, nechaj si vysvetlit ako pracuje, na co kladie doraz, porozmyslaj ci jeho vysvetlenie je pre teba porozumitelne ak nie pytaj sa znovu. Rozmyslaj o tom ci terapeut venoval tvojim otazkam dostatocny priestor. Spytaj sa ho ake metody pouziva, ake postupy. Profesionalny terapeut by mal byt pre taketo otazky otvoreny, mozno sa ta bude pytat preco mu kladies taketo otazky. Ak by vsak bol podrazdeny a odmietavy spolupraca s nim by pokracovat nemala. Nezabudni na dolezitu otazku ako odhaduje dlzku pravdepodobnej terapie. V rozhovore musis mat pocit, ze si brany ako partner, naopak nesmies mat pocit, ze si do niecoho tlaceny, ak ten pocit mas treba o nom hovorit.
Pocas terapeutickych sedeni treba bilancovat, ak mas pocit, ze sa venuje malo tvojim problemom treba mu to povedat.
V podstate je jedno podla akej metody bude pracovat, podstatne je, aby vsetky negativne body boli zodpovedane, pretoze ak by si si v nich vytvoril manko a akceptoval ho, mal by si sam zvazit preco to robis a ako daleko chces zajst.
Uspesna terapia znamena - dat si cas, vazit si sam seba, vedome urobit krok k zlepseniu a vychutnat si ho.
Antonio naozaj si nemyslim, ze lieky samotne tu pomozu su len sucastou celku. Sam si napisal, ze depresia trva u teba 3 roky, co znamena, ze sam si poradit nevies. Je to to iste ako pri ochoreni tela, clovek vyhlada lekara. Aby vsak bola liecba uspesna musis byt vazne pripraveny ju zacat a vysporiadat sa s problemom a spolupracovat. Velmi ti drzim palce a verim, ze najdes tu spravnu cestu.

Ahoj Antonio a spol,
reagujem az teraz,sledovala som cely vyvoj debaty a snahy najst riesenie.
nechcem sa nikoho dotknut,viem, ze to ma Antonio tazke,aj ja som si presla a prechadzam svojim utrpenim,ale....nepaci sa mi,ako je tu vnimana jeho ex priatelka(suhlasim teda s Vogelom).mozno je chyba uplne inde,mozno je to super baba,ktora ma svoje city a pocity a to,ze sa rozhodla pre rozchod,je jej rozhodnutie,jednoducho nechcela zostat vo vztahu z dovodov,ktore vedie najlepsie oni dvaja,mozno sa snazila pomoct,podrzat Antonia,ale nemala viac sil...ktovie.za rozchodom su urcite obaja.a preto Antonio,odpust jej,hnev a obvinovanie inych za tvoj stav ti neprida na zlepseni situacie.skus vypustit negativne pocity,ak si ju lubil tak jej praj len to naj a ak chces pomstu...myslim,ze nas zeny najviac zerie fakt,ze nasi ex to niekam dotiahli aj bez nas,ze maju skvele partnerky,su stastni a uspesni.pracuj na sebe....a pocuvaj rady okolia.velmi ti drzim palce a ak som sa ta nejak dotkla tak prepac....

Ahoj wayan. Nedotkla si ma, som otvoreny diskusie a viem, ze ludia maju svoje nazory a tie nemusia byt rovanke ako ja. V tomto smere som tolerantny, pretoze kazdy ma pravo na nazor.
Mas pravdu, za rozchodom sme obaja. Kazdy prispel svojou troskou. Absolutne nepodcenujem svoj podiel. Chcem vsak zdoraznit niekolko veci:
1. Rozchod clovek neplanuje. Lenze musi vycitit, kedy ten druhy nie je schopny ho prijat. Ja som bol v takom stave. Mal som vazne problemy, o ktorych sice druha strana nevedela, no z mojho spravania sa to dalo spoznat. A to aj priznala, ze to citila. Takze sa rozisla v tom najnevhodnejsom case. Stacilo mozno chvilu pockat a situacia by som mnou tak nezamavala. Chapes, prilis vela veci v jeden moment.
2. Od okamihu, ako zistila, do akeho stavu som sa dostal, NEUROBILA ani jediny krok, ktory by ma posunul dopredu. Nepodrzala ma, nepomohla nicim, dokonca na smsku od mojej rodiny, ktora ju o to prosila, ani len neodpovedala.
3. Lubim ju stale, o tom niet pochyb, priat jej nemozem. Neodpustim jej, ze to urobila bez toho, aby sme sa porozpravali. Mal by som este povedat, ze 2 dni po spolocnom vylete do Rakuska a veceri stravenom v objati mi prisla smska "Musime sa porozpravat". A nikdy k tomu nedoslo. Nedala mi teda ani sancu. Neodpustim jej to, ani to, ze si nasla druheho tak skoro. Ten hnev je niekedy dost silny, no, ako som pisal, zdravy rozum ma zatial nesklamal. Uraza ma ta ignoracia.
4. Postupne zistujem, ze hoci by som si s nou vedel predstavit buducnost, velmi ma zranila. A nemyslim si, ze by ju nastvalo, keby som si nasiel partnerku a bol stastny. Myslim, ze jej je to fuk. Mala moznost prist, pomoct, mohla nam dat druhu sancu. A neurobila to.

Janka, máš pravdu, že o tomto vzťahu nevieme nič. Práve preto som sa vo svojich názoroch sústredila skôr na pocity, ktoré prežíva antonio. Dôvody rozchodu neboli pre mňa v tomto prípade podstatné. Podstatné bolo, že chcem toho mladého muža trochu "nakopnúť", aby sa začal aj sám hrabať z tej diery, v ktorej sa sám nachádza. Dúfam, že bude úspešný.

Ahoj Ludmila.
Dakujem za nazor a rady ohladne psychoterapie. Odvtedy, co sem chodim a pisem, sa touto myslienkou dost vazne zaoberam. Skusim si to este premysliet, ak sa pre to rozhodnem, urcite sa budem drzat tvojich rad. Nemal som problem otvorit sa svojej terapeutke. Dokonca som sa snazil zacat uplne od detstva, aby nasla pricinu toho, preco rozchody nedokazem spracovat ako ini ludia. Lenze ma podrazila. No a teraz je pravda, ze velmi sa trocha obavam sa otvorit niekomu inemu. Mas pravdu, je treba si terapeuta otuknut. Mimochodom, nepoznas nejaku terapeutku, ktoru by si mi mohla odporucit? Myslim taku, ktorej sa da doverovat. Nahodou.
Dakujem za povzbudenie.

Evy, vdaka za podporu. A za pomoc cloveku, ktory je uplne cudzi a napriek tomu sa mu snazis pomoct, ako sa da. Je to absolutne nieco zvlastne v tomto hnusnom materialnom svete, kde kazdy mysli len na seba. A tu som zistil, ze su vynimky - ludia, ktori sa aj ludmi mozu nazyvat...

Ahoj, pan doktor.
Mas pravdu, je mozne, ze po tej jednej negativnej skusenosti som zanevrel na psychoterapeutov. Uvazujem nad tym, ze by som znova zacal k nejakemu chodit. U tej psychologicky islo o profesionalne zlyhanie. A urcite to spomeniem, ak zacnem chodit k novej.
Musim povedat, ze toto forum je pozitivne v tom zmysle, ze mi umoznuje zachovat si odstup, no na druhej strane sa otvorit. Zistujem, ze su tu ludia, ktori nesebecky pozeraju na inych, co je vynimocne. Preto, ked sem pisem, aj sa mi trocha ulavi, lebo viem, ze si to niekto precita, napise svoj nazor, povzbudi a podobne. Som rad, ze som sem prisiel.
K patogeneze depresie: u tej prvej psychologicky som sa dostal az k detstvu, myslim, ze vedela toho vazne dost. Mozno aj nieco nasla, co by posobili negativne, ale nepovedala mi nic. Vzdy som len rozpraval ja. Nikdy nehovorila ona. Len aby si mal predstavu: do isteho momentu (asi 4. rocnik na vyske) sa mi vsetko darilo, nestretol som sa s nijakou ranou, lebo rodicia mali nado mnou roztiahnute kridla. Potom prisiel prvy zlom (prva depresia) a teraz druhy zlom. Proste neviem riesit krizove situacie, lebo som sa to nenaucil.
Vo vztahu sme urobili chyby obaja, ale ako som pisal wayan v prispevku nizsie, zranila ma ona. Vid prispevok, prosim.
"Vyplakat" sa chodim sem, ked zurim, pisem jej smsky, pripadne idem za nou (viem, ze by som nemal).
A k tym liekom. Dnes som bol u psychiatricky, zmenila mi davkovanie: 1x50 mg rano, 1x50 mg vecer, pripadne vecer aj 2x50 mg, ak sa to nezlepsi. Okrem toho mi dala Xanax SR 0,5 mg 1xdenne.
Pochopil som spravne, ze si psychiater? A aj ordinujes niekde?
Dakujem za vsetko.

Ahoj Alica.
Na tu prvu otazku ti neviem jednoznacne odpovedat. Aj sa chcem dostat, aj je mi to v istych chvliach jedno. Som blazon v tom, ze mam stale v hlave a srdci tu osobu (hoci si to nezasluzi), pretoze hoci sme mali problemy (ved kto ich vo vztahu nema), myslim, ze to z mojej strany bolo nieco, co by som chcel mat. Ta osoba splnala vacsinu predpokladov a ocakavani, ktore mam. Viem, ze nie je jedina a ze to, co poviem, nie je pravda, ale momentalne sa mi vidi, ze uz taku osobu nestretnem.
Dakujem za slova povzbudenia. Je mi fakt dost zle, ale zatial sa drzim, neboj. Este som to nevzdal.
Dakujem.