...najmä to, čo sa žiada Tebe... bez potreby vyhovieť všetkým......

A keď fakt neviem? Mam to risknut a skusit sa rozist? Bojim sa ze sa mi neulavi a bude to len horsie.. vsetko totiz velmi prezivam a mam vycitky.. ako ublizim priatelovi.. ako mu znicim zivot...vlastne ma to uplne tyra... bola som aj u psychologa.. no nejako to nezabralo.. a spominany psychiater.. no neviem ci by to zabralo..

takže ty ho neľúbiš!? to znamená, že to k rozchodu skôr či neskôr dôjde.
Svoje problémy si už teraz modeluješ, ale len z toho ako budeš mať výčitky svedomia. Myslím si že život mu viac zničíš ak s ním budeš pokračovať v takomto nekvalitnom neperspektívnom vzťahu. Neviem koľko máš rokov, tuší že si ešte mladučká ale radšej sa vráť z kratšej cesty ako si máte "pohnojiť" ostatný život.
Možno ti najviac vadí to spoločné bývanie, a ak chceš pozvoľnejšie riešenie, tak skús odísť (alebo on) zo spoločnej domácnosti,s tým že nie si ešte pripravená na taký život.
mimochodom, čo ti poradil psycholog?

Ahoj Tanči,
No neviem ci som mladucka...;-) mam 27 a s priatelom som 9 rokov... Nas vztah je vlastne fajn, ale asi si citala ako sa citim.. sama si neviem odpovedat na otazku ci ho lubim... trapi ma to.. je to akoby taky milnik kedy sa musim rozhodnut.. a z tej neistoty sa mi zda ze mi asi sibne.. naozaj mam spominane priznaky depresie ci uzkosti.. a zacina to byt dost neprijemne..(trasu sa mi ruky, je mi z nicoho nic horuco, tazko sa mi dycha.. a ta uzkost... boze hrozny pocit.. vycitky a sebaobvinovanie.. :-(((
navyse byt v ktorom byvame je moj(teda platim hypoteku), co by okrem bolesti a toho ze cely nas naplanovany rozpravkovy a bezproblemovy zivot mu zrutim... by znamenalo ze ho musim vyhodit z bytu(nema kam ist)... ma takmer len mna(rodina nic moc, kamaratov skoro nema a pracu si nasiel akurat v tychto dnoch-doteraz bol dlho nezamestnany..)
No a psycholog ma vypocul a usudil, ze ho uz asi nemilujem, len ho lutujem a lubim ako priatela... no je pravda ze spolu byvame skoro rok a uz s nim nespim vobec skoro 4 mesiace... no to moze byt aj priznak depresie nie? Navyse citim sa kao ladova kralovna... upplne citovo vyprahnuta, bojim sa ze on je mzno to co mi je sudene a uz sa aj tak nikdy nezamilujem... ze ostanem sama, nestastna a budem si to vycitat ako vlastne vsetko... Som hrozna.. pritom mam bezproblemovy zivot.. skveli rodicia, fajn praca, uzasne kamaratky a ukazkovy priatel... ale! jaaaj kurnik! Jaaaj, no co so mnou... Moja chyba je aj to, ze ja vsetko velmi emocionalne prezivam...velmi by som chcela mat "na haku" .. ale neda sa to... a ver ze sa snazim... :-/

viem o čom hovoríš. To sú stavy neistoty z rozhodnutia. Otázky: čo bude lepšie, tak alebo onak? KeD´to spravím stane sa to... a keď to... nespravím tak čo? Myslím, že aj keď máš "Už" 27 rokov, a 9 rokov si s priateľom asi si ešte takúto situáciu neriešila, preto tie rozpaky.
Keď si to zrekapituluješ, máš asi tieto cesty:
1. rozídeš sa s ním (podľa mňa naozaj nemá váš vzťah s tvojou pozíciou perspektívu),on bude zranený ale tiež si bude musieť svoj život ďalej zariadiť. Ty sa zbavíš tvojej mory (rozhodnutia) a ak si uvedomíš, že výčitky ti k ničomu nepomôžu, kpitolu života uzavrieš, (dobre by bolo keby si sa z nej však poučila), tak sa aj nervovo ukludníš.
2. nerozídeš sa sním, časom nervovo skolabuješ, a nakoniec ho aj tak pošleš k vode, lebo ho nebudeš môcť ani cítiť (lebo bude pre teba príčinou tvojho kolapsu)
3. ak ti ho je ľúto, že nemá kam isť, môžeš sa sním rozísť a zároveň mu ponúknuť "podnájom" do času kým si niečo nenájde.
4. pretrpíš toto obdobie, vypustíš svoje precitlivené vnímanie a uplne racionálne začneš všímať jeho klady a mínusy, postavenie teba a jeho navzájom, a vyvodíš z toho záver či chceš s ním žiť alebo nie, či ho ešte budeš vedieť v budúcnosti ľúbiť, či si vieš predstaviť s ním mať deti....
...
Píšeš že on ťa ľúbi, a že nemá kam isť, že len teraz si našiel prácu..... je to skutočne láska z jeho strany, alebo len istota že má kde byť? Ako sa stavia k tomu že sním nechceš zdieľať spoločné "lože"?
Ešte sa skús vrátiť, a spomenúť, si ktoré impulzy ťa priviedli k týmto pochybnostiach, či s ním máš ostať. Z mojej skúsenosti viem, že buď sa mohol zjaviť niekto zaujímavejší.... alebo ti na ňom alebo na vašom spolužití začalo niečo vadiť....určite ti neprišla len tak znenazdajky myšlienka "a ľúbim ho ešte vôbec?"

Ešte na záver, môj osobný pocit z tvojho problému je ten, že nechceš niesť vinu za to že jeho vystavíš problémom. U teba problémy neregistrujem, všetko máš úžasné (až na neho). LEnže z ľútosti zotrvávať vo vzťahu sa naozaj nevypláca. Je to tvoj asi prvý väčší vzťah čo neznamená že musí byť aj posledný. Neviem či by jeho potešilo, keby sa mal dozvedieť, že si sním len z ľútosti. Keby som bola ja on, tak taký vzťah by som ukončila ja.

ale toto všetko som ti mohla napísať len a len po mojich zážitkoch zo vzťahu....

Tanuš, dakujem, dakujem, dakujem! :-)
Velmi si mi pomohla, aj ked si to nekonecne krat omielam, vzdy ked mi niekto iny radi ma to pre mna osobity vyznam. Som vdacna za kazde povzbudive slovo. Budem sa snazit, slubujem! :-)

Janchillinka skor nez cokolvek podniknes , mala by si vediet, ze stavy , ktore opisujes mozu byt sposobene zmenenou chemiou v tvojom mozgu, poruchou stitnej zlazy alebo nejakym inym chorobnym procesom, ktory sa v tebe odohrava a ty o tom ani netusis. Tieto stavy celkom vazne ovplyvnuju nasledne nase myslenie a konanie . Zasahuju nam do vztahov, vlastne do vsetkeho co robime, bez toho, aby sme to dokazali sami zvladnut.
Dostavame sa do bludneho kruhu, z ktoreho nepozname cestu von.
Meni nam to myslenie, a vsetko okolo je ovela tazsie, cernejsie, bezvychodiskove. Aj takto na nas posobi nase vlastna biochemia.
Dalsia vec, ktora je neprehliadnutelna je fakt, ze si mala 18 rokov, ked si zo vztahom zacala . Odtial zacni a pozri sa za seba, aka bola ta cesta , ktoru si presla az sem, ako sa zmenilo tvoje myslenie, kam sa vyvinulo , co ti vyhovuje na vztahu, co prekaza a mozno najdes aj odpoved na tvoju otazku. Preco?
Bud k sebe maximalne uprimna , pretoze toto musis urobit.
Mozno si vyhoreta, mozno tento kludny a jednoznacny vztah bez vasne ta nikam nepusuva , mozno...na to poznas odpovede sama.
Daj si nabrat krv na vysetrenie hormonov stitnej zlazy. Trasenie ruk, navaly tepla,pocity uzkosti su sprievodnymi priznakmi ochorenia endokrinneho systemu.
Minimalne budes vediet, ze v tom to nie je.Na internete najdes dneska veľa informácií, z ktorych mozes cerpat.
Ries to a nenechaj to dojst do stadia, kedy ti to znici vztah a zdravie.
Drzim ti palce.
A vedz, ze nic netrva vecne, vsetko sa da nejakym sposobom zvladnut ked to riesime a snazime sa najst vychodiska.

som rada ak ti to pomohlo. aj kitky ti napísala výborné návody.

neboj, bude dobre, len nehádž flintu do žita, praj si z úprimného srdca aby sa to vyriešilo.... ono to príde. ale nešpekuluj. buď hlavne úprimná voči sebe aj druhýma uvidíš že v tom nájdeš aj svoje uspokojenie.

dufam že nám dáš vedieť ako to riešiš a ako to nakoniec dopadne.

Janchilinka, dievčatá Ti tu napísali veľmi dobré rady. Skús sa nad nimi zamyslieť a okrem toho, že si dáš spraviť kompletnú preventívnu lekársku prehliadku, zober veľký kus čistého papiera a začni písať. Ale s absolútnou úprimnosťou voči sebe samej. Má to byť pomôcka pre Teba, pre Tvoje rozhodnutie, preto sa musíš dokázať úprimne sama nad sebou zamyslieť.
Skús si na jednu stranu papiera napísať všetky negatíva, teda to, čo Ti na Tvojej situácii vadí. Na druhú stranu - do vedľajšieho stĺpca - to, čo Ty skutočne chceš. Môžeš si takto rozobrať nielen túto situáciu ale aj vlastnosti a charakter svojho priateľa, jeho správanie, Tvoje vlastné správanie. No a potom si to pozorne čítaj a sleduj, čo Ti to hovorí. Ten zoznam môžeš písať tak dlho, ako potrebuješ, jednoducho keď Ti niečo zíde na um, alebo sa pri nejakej myšlienke pristihneš, tak si ju tam dopíš. To nevadí, že to budeš robiť týždeň alebo mesiac. Nikto Ťa - okrem Tvojho zdravia a duševného stavu - nenaháňa. Ak budeš k sebe úprimná, keď si budeš tie zoznamy študovať, možno Ti z toho veľmi jednoducho vyplynie, ako by si mala postupovať. Väčšinou, keď sa človek nevie rozhodnúť, keď si to hodí na papier a vidí čierne na bielom, tak sa mu vyjasní, čo vlastne chce a po čom túži.
Držím palce.

Ahojte
Este raz vam dakujem za rady... skusim teda zajst za lekarkou a dam si urobit ten test hormonalny na stitnu zlazu... snad to pomoze... ale mate pravdu, aspon budem mat istotu ze som ok. Bodaj by to tak bolo... mozno aj zajdem za psychiatrom, len nechcem robit zkomara somara..ale zas nechcem aby sa to zhorsilo, lebo uz teraz som z toho nervozna.. uvidim a urcite dam vediet... nikdy by som nepovedala ako moze takyto pokec na nete pomoct.. mam konecne pocit ze ma niekto chape.. nasi si mylsia ze prehanam, otec tvrdi ze chcem byt len ako americka herecka co sa stazuje u svojho cvokara Prietal ma tusim tiez neberie vazne, vravela som mu ako mi byva..ale on si mylsi ze som len nervozna a precitlivela... mozno... ale keysi som byvala stastnejsia.. zacnem naozaj patrat po povode mojej uzkosti ...A ak sa mi podari zajdem k lekarke uz asi tento tyzden, aj keby sa mi to neprejavovalo.. aspon nech mam istotu..chvalabohu mam fajn lekarku... staci ist najprv k obvodacke-vseobec. lekarke?
A ten moj vztah uz tiez riesim, idem aj zmenit zamestnanie.. mozno mi pomoze zmena, nova motivacia... Ale musim vam povedat, ze napriklad, ked mi uz bolo nedavno najhorsie(takmer som myslela ze zcvoknem), tak som sla do hor.. a tam mi nic nebolo.. sportovala som, lyzovala, plavala, bola na vzduchu..bez priatela... .. len rano ma chytila mierna ukost, ktora vsak presla za par minut... ked som prisla domov v nedelu tak to zas trochu zacalo..len mierne..ale citim to obcas..to napatie.. juuuj, no hrozna baba som ja
Zatim vas srdecne pozdravujem!

Janchilinka, súhlasím v princípe s Eulali, Tanče i Kitky...len mi tak napadlo, že Tvoj priateľ si určite popri riešení Tvojej neistoty zaslúži úprimný rozhovor medzi Vami dvoma. Po 9 rokoch vzťahu určite prichádza aj k nejakej vzájomnej kríze, ktorá sa dá riešiť komunikáciou. Treba si naozaj zhodnotiť, či to čo Ti dnes na priateľovi prekáža je niečo, čo bolo jeho súčasťou už v minulosti alebo je to niečo nové. Len vzájomnou komunikáciou si môžte vydiskutovať ako sa dá Váš vzťah oživiť a čo môžeš i Ty urobiť preto. Možno je medzi Vami už len sila zvyku a typovo ste si nikdy nevyhovovali, ale ak kedysi medzi Vami dvoma fugovala pravá fyzika a chémia ktorá zapadla prachom, tak ju spoločne oprášte...Ak si kedysi mala pocit, že priateľovi rozumieš a cítiš jeho bytosť a zmýšľanie aj bez jeho slov a teraz to tak nie je, tak niekde sa stala chyba. Ak tomu tak nebolo, nebolo to od samého začiatku to pravé orechové, tak rozchod je jediným riešením ako nájsť pokoj duševný i fyzický. Ale treba to riešiť striktne, nezavádzať sa v domnení, že sa to zmení časom. Máš 27 rokov a život pred sebou a toľko šťastia Ťa ešte čaká, ešte stále si môžeš vybrať cestu po ktorej budeš kráčať.
Prajem Ti veľa šťastia a silu rozhodnúť sa .

Ano , najskor obvodna lekarka a ta ti da odporucenie k endokrinologovi.

Cim dalej, tym viac mam pocit , ze cela tvoja situacia vychadza z PRESYTENIA. Presyteni mozme byt paradoxne aj z dobreho zivota, z vyjazdenych kolaji, z ludi, ktori sa zachovaju vzdy rovnako, atd.To, ze si sa citila ovela lepsie a hlavne volne bez pocitu uzkosti bez partnera tomu nasvedcuje.Skus nad tym porozmyslat, ci vsetko coho sa ti dostava od partnera, rodicov, priatelov dokazes este ocenit, alebo to beries ako samozrejmost.
Niekdy sa musime doslova " vypitvat" aby sme prisli na to v com je problem.
Ale kym ten problem nepomenujeme, nepohneme sa dalej.

Ahoj danushka,
mas pravdu, kedysi sme boli ako dvojcata. Boli sme ako jeden, milovali sme sa, boli sme vzdy par, koremu vsetci zavideli vztah a boli sme pre vsetkych nepochopitelnym vzorom lasky..., bavili sa, a jeden bez druheho sme si nevedeli zivot predstavit. Posledny rok, dva..plati uz len to tretie.. len si nevieme zivot jeden bez druheho predstavit.. Asi to bude len ten zvyk alebo nejaka zavislost... lubime sa, ale podla mna uz len ako najlepsiu priatelia... neviem.. No a ten vazny uprimny rozhovor som s priatelom asolvovala uz X krat. A minimalne 2 krat uz bol dost vazny.. no problem je v tom ze on je tusim maximalne spokojny... a ja nie.. nieco mi vadi.. a mas pravdu.. vadi mi aky je. a to mu nemozem sice vycitat, no za tie roky co sme spolu, sme sa zmenili...ako kazdy..dospeli sme, mame svoje cielel plany.. a ten jeho vyvoj mi nevyhovuje aj ked viem, ze je mily, dobry, zlaty a zodpovedny.. vasen je prec.. Dali sme si dva mesiace, a ak sa nic nezmeni, tak sa rozideme, to je vysledok nasho posledneho rozhovoru.. aj ked pochybujem, ze nieco takato skusobna doba zmeni... no neviem... Mam strach ze uz nenajdem vo svojich 27 takeho dobreho chlapa ako je ten moj... hmm... no ja vas uz asi fakt musim unavovat.. len je to fakt pre mna BIG roblem, citim to ako moje totalne zlyhanie(znicit takyto ukazkovy vztah), je mi to luto a bojim sa k smrti co to so mnou urobi a este viac co to urobi s nim..

Kitky mozno mas pravdu.. mozno som fakt presytena... mozno to je dovod, preco sa citim taka prazdna.. Musim si naozaj vsetko zvazit a spisat.. Ved aj preto menim pracu... a mozno fakt pustim k vode aj mojho "draheho"... mozno len potrebujem byt konecne sama! Vzdy som brala na niekoho ohlady, aj ked som to rada robila.. som jedina dcera milujucich rodicov, tak som ich nikdy nechcela sklamat, aj teraz ked som odisla do vlastneho bytu k nim casto chodim aby sa necitili opusteni.. potom utekam domov aby sa necitil odstrceny priatel.. :-/ Ked idem s kamaratkami a vratim sa neskoro vecer tak vidim ako on v teplakoch pozera vycitavym pohladom, ze zas sa mu vyhybam a flakam sa s kamoskami, ci kolegynami... Mam toto zapotreby? Som ja ten neprisposobivy jedinacik a zla zenska? Vy ma uz fakt zabijete, vsak... :-) som ako mala, ja viem... :-/ ale ked si sama neviem rady... no zastrelte ma...

Janchimilka, ale podľa mňa je úplne normálne, keď jedna strana druhej ponechá priestor aj pre vlastné záujmy a okruh priateľov. Dokonca ja ako matka pri svojich deťoch okrajovo nazerám s kým sú moje deti v kontakte, ale ani ich neposudzujem, ani neodsudzujem, pretože sú to kamaráti vybraní mojimi deťmi, ktorých oni akceptujú a považujú ich za dôležitých vo svojich životoch. Je dôležité, aby nás vzťahy nedržali v putách, ale aby nás vo vzťahoch zaväzovala spokojnosť, súdržnosť, tolerancia a pochopenie...

Janchilinka, Ty si vlastne aj vieš odpovedať na svoj problém, riešiť si ho musíš zas len ty sama. Akokoľvek by zneli naše rady, bude to nakoniec tvoje rozhodnutie, ktoré spravíš. Ty možno si hlavne chcela presvedčiť sa či konáš správne.... nuž nikto z nás s vami nebýva, nemáme morálne právo hovoriť o tebe, že si zlá .. ak sa rozhodneš ako ty sama chceš. A nemá to právo nikto, ak to tak cítiš a máš potrebu, každí komu na tabe záleží .. to pochopí.. možno nie hneď ale časom určite. Každé rozhodnutie zreje u zodpovedného človeka dlhšie, takže nebýva prejavom infantility.
Vraví sa, že nikto nevie ako dlho sme na tomto svete a najväčšie zlo by bolo ničiť si ho pre to, aby si sa prispôsobila, ale zároveň seba urobila nešťastnou.
Možným riešením by pre teba bola možno dočasná odlúčenosť od partnera na utriedenia si priorít... ale je to tvoje rozhodnutie´.
Určite ti každí praje, nech konečne nájdeš svoje šťastie v živote a si konečne šťastná, veď o to v živote vlastne ide...

S tým textom ktorý sa mi už nezobrazuje.s

Presne tak, ako hovorí Bionda, odpovedala si si sama. Len stále ešte kalkuluješ...
Žiadne rozhodnutie nie je nikdy to najlepšie. Väčšinou niečo získaš ale niečo aj stratíš. Ak sa aj rozhodneš pre nejaké riešenie ale vnútorne, bytostne sa s ním nevyrovnáš a hlavne ho NEPRIJMEŠ (s tými plusmi ale aj mínusmi) , stále budeš v pozícii kalkulanta, (špekulanta), môžeš si potom večne vyčítať či si spravila dobre.
Chápeš čo ti chcem povedať?

Toť nedávno som mala rozhovor s jedným známym, ktorý má asi 47 rokov a svoju rodinu a a so svojou partnerkou je už 30 rokov. ich vzťah mi opísal asi takým štýlom,ako si opísala ty svoj, pričom asi 20 rokov medzi sebou stále ešte cítili lásku a príťažlivosť. Vážia si síce jeden druhého ale teraz už je to len zvyk, nemá to šťavu.
Napadla mi otázka pri tvojich slovách, aký asi môže byť váš vzťah po 30rokoch keď ty si presýtená a nespokojná vo svojich 27 rokoch, neodhliadnuc od toho že je to tvoj prvý partner.

Nikto ťa tu nechce navádzať či sa máš rozísť alebo nie, mlžno ten vzťah skutočne nemá význam, ale možno keď prekonáš krízu získaš stabilné zázemie. Kladieme tu svoje myšlienky tak ako má každý z nás skúsenosti alebo pohľad na vec.
Snáď ti pomôžu všetky myšlienky tu zverejnené aby si našla aspoň návod ako rozmýšlať.

PS: u mňa vposledných rokoch funguje ešte jeden spôsob riešenia problémov: Keď sa neviem rozhodnúť alebo niečo vyriešiť, tak to nechám tak, neriešim. Je to možno neuveriteľné, ale ono sa to riešenie časom vynorí samé od seba. a to je úžasné. No nemusí to platiť pri každom....

Na prvý pohľad sa zdá, že je to ľahostajný prístup k veciam zásadným...... v skutočnosti ak nedovolíš aby Ťa problémy prevalcovali, nadobudneš úžasnú rovnováhu a objavíš uuuplne iný stupeň naliehavosti... ...môj "pud" sebazáchovy ma vycepoval k takémuto postoju v štádiu keď som už mala na "mále"...... a vážne to funguje...

Súhlasím s Tanče a Ajuškou a tiež si myslím, že ani to nie je tak samo (niekedy je veľmi ťažké napísať pravý zmysel slov, aby nevyvolal mylný dojem), ale dostane človek impulz, znamenie, ako to riešiť. Ja keď dlhšie čosi odkladám, mávam sny, že bežím a za mnou utekajú, približujú sa, ale ja som stále na mieste... impulz, že to riešiť už musím, lebo ma to "dobehne".