OK, ešte raz, ako som uviedol, oznamovaciu povinnosť upravuje § 44 zákona, pripúšťam že ustanovenia ods. 1 a 2 znejú takmer identicky, čo nie je moja chyba, v každom prípade sú rozdielne, len ich treba pozorne prečítať.
Ustanovenia ods. 2 sa jednoznačne týkajú takých právnických alebo fyzických osôb, ktoré sú podľa zákona prevádzkovateľmi daňových skladov, oprávnení príjemcovia, dovozcovia a pod., resp sú definovaní v § 2 ods. 3 zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákonov č. 211/2003 Z. z, a č. 105/2004 Z. z. a č. 556/2004 Z. z. ako liehovarnícky závod. Zámerne uvádzam najprv ustanovenie ods. 2 zákona, pretože sa prispievateľov Porady, ktorí sa doteraz pýtali na oznamovaciu povinnosť vôbec netýka, avšak jeho existencia ich hlavne mýli. Väčšina, ak nie všetci, ktorí sa na stránkach Porady na problém oznamovacej povinnosti pýtajú, prevádzkujú totiž krčmy, reštaurácie, potraviny, bufety a pod., týchto sa týka iba oznamovacia povinnosť upravená v § 44 ods. 1 a hoci je nezmyslom, kým je uložená zákonom, treba ju plniť. Nezmyslom je preto, lebo štát vyžaduje plnenie oznamovacej povinnosti v prípade tovaru, ktorý je už uvedený do daňového voľného obehu a je teda už zdanený. Takáto povinnosť nemá oporu ani v smernici Rady č. 92/12/EHS o všeobecnom systéme, držbe, preprave a kontrole tovarov podliehajúcich spotrebným daniam, z čoho vyplýva, že zákon o spotrebnej dani z liehu nie je v súlade s touto smernicou EÚ a bohužiaľ nielen v tomto. Až sa všetci trochu oťukáme, mali by sme sa ako občania EÚ začať razantnejšie domáhať zosúladenia národného práva s komunitárnym právom, aby sme na tom neboli horšie, ako podnikatelia v iných členských štátoch.