Tak táto otázka ma fakt "vzala", lebo pred 14 rokmi som bol v role tej matky. Syn nebol davový typ, ale veľká individualita a to sa skrátka "nenosilo". Trpel kolektívnymi aktivitami radšej si v kútiku niečo sám robil. Nosil si svoje elektrické obvody, kreslil si k nim schémy a nejako vydržal, kým som prišiel po neho. Učiteľky boli zúfalé. Prišla depistáž, tak sa to volalo a predškolská psychologička nedoporučila nástup do prvého ročníka, ale najprv na psychotesty. Po 3 hodinách nám oznámila, že trvá na svojich záveroch a doporučuje špeciálnu škôlku. Ja som trval na nástupe do školy, čo som aj presadil. Bál som sa potom, že prehrám, tak som sa mu venoval, aby mal výsledky. Už od 5 ročníka nastúpil do matematickej triedy. Na gymnáziu bol na matematických a fyzikálnych olympiádach a v SOČke z informatiky v celoslovenskom kole získal 2 miesto. Na fakultu elektroniky a informatiky ho vzali bez skúšok a úspešne študuje. Aj takúto podobu môžu mať závery psychológov. Ale aj tak im vďačím, že ma vtedy na jeho hendikep upozornili a naštartovali zvýšenú starostlivosť. Mnohí jeho úspešnejší spolužiaci zo škôlky dnes nemajú ani učňovku, nemal ich kto "trénovať".
Ak rodič trvá na nástupe, myslím, že ešte stále platí, že musia dieťa prijať do školy. Neboj sa to opýtať priamo tej psychologičky. Aj riaditeľka ZŠ by asi mala o tom vedieť. Ak mu však rodičia citlivo a kvalifikovane nepomôžu v začiatkoch, tak mu viac ublížia než pomôžu. Najviac záleží na tom, či aj dieťa, aj rodičia majú na prekonanie takej záťaže potenciál.