Náš občiansky zákonník vychádza zo známej rímskoprávnej zasady: nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet).
V taxatívne zákonom určených prípadoch však výnimočne v záujme právnej istoty a ochrany dobromyseľne (v dobrej viere) nadobudnutých práv uprednostňuje ochranu nadobúdateľa vlastníckeho práva.
No pri veľkej novele občianskeho zákonníka v roku 1991 táto zásada (asi omylom) z neho vypadla (pôvodne v § 228), zostala len pri nadobudnutí vlastníctva od nepravého dediča (§ 486). Chcú to znovu zaviesť, ale stále to tam nie je (len v obchodnom zákonníku § 446 pre podnikateľov - tovar, z dohôd § 262, tiež v zákone o cenných papieroch ...).
Ale ako vidno, ide o chybu pri novele zákonníka, veľa sa o tom diskutuje, samozrejme najviac o ochrane dobrej viery pri vlastníckych právach. Zlom vo výklade nastal v Čechách (máme stále veľa rovnakých paragrafov), keď pri odstúpení od zmluvy podľa § 48 ods. 2 hoci sa zmluva od začiatku zrušuje, ústavný súd priznal ochranu ďalšiemu vlastníkov! Ak chceš, využi toto - česká judikatúra platí aj u nás. Musíš tvrdiť, že si nadobudol všetky práva v družstve v dobrej viere, preto ti nemôžu byť odňaté - nech si tí dlžníci vyrovnajú dlhy inak. Vyhľadaj si ďalej uvedené judikáty, napr. na stránke
http://www.zakonynawebu.cz/cgi-bin/k...ronss=1&rons=1
Najvyšší súd Českej republiky v stanovisku Cpjn 201/2005 rozhodol, že ak dôjde k odstúpeniu od kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť medzi osobou A a osobou B, stráca túto nehnuteľnosť aj osoba C, ktorej ju osoba B medzitým predala (interpretácia založená na konštrukcii odstúpenia ako zániku zmluvy ex tunc). Senát najvyššieho súdu vec odkázal ústavnému súdu s otázkou, či § 48 ods. 2 OZ v takom prípade nie je náhodou protiústavný (ochrana vlastníctva, právna istota, atď.). A ústavný súd v náleze Pl. ÚS 78/06 dal za pravdu názorom, že osoba C, ak nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere, o ňu nepríde (a pri tejto interpretácii § 48 ods. 2 OZ nie je protiústavný).