Toto mi pripomina jednu (prvu zo serie) prihod, ktoru som zazil s mojim prvym autom. Praha - 1986 - hlboky socializmus. S kamosom ktory so mnou studoval v Prahe sme sa rozhodli kupit auto. Nie ze by sme ho potrebovali, ale tak - zo srandy. Inspiroval nas k tomu taky obrovsky (nelegalny) autobazar, ktory tam spontanne vznikol na jednom sidlisku. Boli tam desiatky aut, ktore dosluzili a majitelia ich tam dali ako posledny pokus o predaj pred zosrotovanim. Wartburgy, Octavie, Dacie, Volgy - ceny od 200 do 2.000 Kcs, vynimocne do 5 tis. Vsetky auta mali pootvorene okienko, stacilo hodit listok s kontaktom a cakat.
Vyhliadli sme si jednu Octaviu za 1.000 Kcs - kazdy sme dali po 500. Chlapik sa ozval. Dohodli sme si stretnutie, ospravedlonoval sa, ze moze iba vecer. Hovori - nebudeme to tu riesit na ulici, podte ku mne domov. Dal nam kluce od tej oktavie a sam isiel pred nami svojim autom. To uz bola davno tma, asi pol dvanastej v noci. Viedol nas niekde dost daleko a my sme si neuvedomili, ze treba asi aj sledovat cestu. Byval na uplne novom sidlisku za Prahou, este bolo vsade blato. Dohodli sme sa s nim, ze nema cenu auto prepisovat, zbytocne by to celu kupu predrazilo a ze dojazdime na jeho papiere. Pokecali sme, dali sme mu tisicku, on nam doklady a asi o pol druhej sme sa pobrali na internat. Este treba dodat, ze on nam do auta nabalil vsetky nahradne diely, ktore mal, vratane nahradnych skiel, chladicov a pod, takze bol plny kufor + zadne sedadla.
Odrazu sme zistili, ze netusime, ako sa odtial dostat. Jazdili sme asi 20 minut nejako do kruhu a stale nic, iba sama tma. (Neskor sme zistili ze toto nove sidlisko nebolo este ani na mape.) Tak som dostal spasonosny napad. Videl som autobus MHD - hovorim, podme za nim, niekam nas dovedie. O 10 min sme boli pred branou vozobne DP a aj posledne panelaky sa nam stracali z dohladu. Vratili sma sa na to sidlisko a vidime, ze niekto prave vystupuje z taxika. Bezim za tym taxikarom a pytam sa na cestu. "Kluci dejte dve stovky a ja vas zavedu do mesta". Hovorim - trhni si nohou, my sme prave dali posledne prachy za auto. Tak sme opat nasadli do auta rozbehli sa. Po asi 500 m nam skrizilo cestku policajne auto. Ze ako chcu vidiet doklady, a ze co tam o pol tretej robime, co sme mali za ksefty s tym taxikarom, a kam ideme. Tak vravim, ze smerujeme na internat. Vtedy si policajt vsimol tu hrbu dielov na zadnom sedadle. Vravim - viete, mame od znameho pozicane auto, a ten pan sa prave stahuje s garazou, nemal to chudak kam dat, tak nam to nalozil do auta.
Policajt (prezerajuc si papiere): "a od koho mate pozicane auto?" Ja som vtedy uplne zabudol, ako sa ten chlapik vola. Nakoniec som si to meno zapamatal na cely zivot, nikdy ho uz nezabudnem, ten chlapik sa volal Ervin Svoboda. Ale vtedy som vobec nemal sajnu ako sa vola, my sme sa o chlapika nezaujimali, videli sme iba auto...
Tak hovorim - no... tam to mate napisane. Policat: ale ja to chem pocut od vas. Ja na to: Tam to mate napisane. Policajt: Vy neviete, od koho mate pozicane auto? Ja som si vtedy pomyslel, ze do vacsieho pruseru sa uz ani nemozem dostat, tak zo mne vyletelo: Vy neviete citat?
No - ostatne snad ani nemusim rozpisovat. Vtedy som si pomyslel - keby som vedel, ze sa nam s novym autom nepodari "dozit rana" tak by som si cely spas odpustil. Ale koniec dobry - vsetko dobre, nakoniec nam auto nechali. Potom sme s nim zazili nespocetne humorne pribehy, ktore vyvrcholili tym, ze sma sa s nim (opat nechtac) dostali az na stranky motoristickeho casopisu STOP. V zivote som uz nezazil tolko srandy ako s tymto autom.