Už dávno sú za nami časy,keď sme po práci mali zväčša cele popoludnie voľný čas pre rodinu a oddych.Dnes sa kladú oveľa vyššie nároky nielen na rodičov v práci, ale aj na deti...Rodičia chodia domov neskoro,sú tiež unavení a "vyšťavení".
Je na tom kus pravdy, že za výchovu môžu rodičia...ale tí rodičia sú tiež len ľudia.A deti len využívajú situáciu.
Gabika, neviň sa, žeby si bola zlá matka.Začala si to riešiť,lebo sa Ti správanie Tvojho syna nepáči a robíš dobre, a určite ešte nie je neskoro.

Mám len jednu radu. Stanoviť nielen sebe, ale hlavne synovi presné pravidlá a byť tvrdá a neústupčivá.Prejavovať lásku,ale nepovoliť a nedať sa vydierať.
Pravidlá si hoci napíš na papier a nalep na stenu,aby boli stále na očiach.
Telku , PC ,či darčeky dovoliť iba po splnení povinností a za dobré správanie.
Synovi sa to bude zdať zo začiatku kruté,bude trucovať a skúšať vydierať,ale ak nepovolíš, pochopí, čo môže a čo nie...
Možno to bude trvať týždne,možno mesiace...
Ale verím, že sa Ti to v dobrom vráti.Držím palce !

Ojéj, treba sa pripraviť aj na výlevy typu - vôbec vás neľúbim, radšej by som chcel za rodiča hocikoho iného, ste zlí, pôjdem radšej bývať inde...klasická reakcia na zmeny, ktoré prichádzajú, ktoré hýčkané dieťa nedokáže ihneď spracovať. Je to v pohode, ono ho to prejde. Treba počkať pár minút, potom sa s ním trebárs porozprávať, keď nestačí pár minút, tak po hodinke - dvoch, alebo aj a ďalší deň. Ale štýlom - dospelý-dospelý. Pripomenúť mu, čo povedal - najlepšie hneď po tom, čo od Teba dostal nejakú pochvalu, odmenu, alebo keď má dobrú náladu, a začať rozoberať, prečo to povedal, dať mu najavo, že sa za to na neho nehneváš, ale nech si najbližšie rozmyslí, či Ti to povie, lebo Teba sa to dotklo a bolí ťa to. Malé deti sú citlivé, zaberie to, uvidíš.

Mám už dve dospelé deti, pri úlohách som s nimi nikdy nesedela, všetko si robili sami, ja som len občas skontrolovala, či je všetko v poriadku a pomohla som keď si nevedeli rady. Učila som ich, že úlohy sú ich starosť nie moja. Plačom a trucovaním si nič nevymohli, akurát tak po zadku a bolo dotrucované. Chodili na všetky dostupné krúžky, športy, všade dobrovoľne, nikde som ich nenútila. Dokonca syn chodil jazdiť na koni, a radšej zatajoval alergiu a pády z koňa, aby som mu to nezakázala. Obidve deti skončili vysokú školu a sú samostatné od 18. rokov. Rodič si musí udržať rešpekt a zároveň aj kamarátstvo s deťmi.