Je dolezite si uvedomit jedno. Latincina je uz asi 1500 rokov mrtvy jazyk (neda sa to povedat jednoznacne, kedy este dane dialekty povazovat za vulgarnu latincinu a kedy uz za samostatne jazyky). Dalej si este treba uvedomit niekolko veci.

1, Kym bola latina ziva, vyvijala sa (mala na to 1500 rokov takze sa stihla vyvinut slusne), teda ina bude latincina z Lex duodecim tabularum, inu pouzival Cicero, inu pouzival prosty lud v poklasickej dobe.

2, Latincina bola lingua franca (to, co je dnes anglictina) antickeho sveta, teda v provinciach mal velky vplyv jazyk obyvatelstva aj na latincinu, a to predovsetkym na vyslovnost a slovnu zasobu.

3, Latincina sa dalej pouzivala prakticky v celej Europe az do novoveku, teda aj tu je velmi vyrazny vplyv jazyka domaceho obyvatelstva a zhruba v novoveku sa ustalila aj vyslovnost v jednotlivych regionoch Europy - dnes uz ''povodnu'' vyslovnost nepouziva ziaden narod, iba jazykovedci a ti, ktori maju zaujem o autentickost.

4, Nielenze existoval vplyv inych jazykov na vyslovnost latinciny, ale samozrejme, vyslovnost tych, ktori nou hovorili ako materinskym jazykom, sa v ranom stredoveku stratila. Zrekonstruovana bola zhruba pred storocim.

Vo vseobecnosti dnes kazdy narod pouziva ''svoju'' vyslovnost latinciny (vsimol si si, ze nikde sa nemusia ucit pre latinu nove hlasky?? O ktorom jazyku sa to da este povedat?? Ziadnom). Avsak vyznamne miesto ma cirkevna vyslovnost. Tu pouziva velka cast RKC a vysla z vulgarnej latinciny ludu Italie. Potom este tzv. vedecka latincina, ktora je podobna tej, ktoru pouzivali Linné a ini. Tiez je velmi podobna slovenskej tradicii.

Z tej ''povodnej'' vyslovnosti sa pouziva tzv. klasicka latincina, teda latincina rimskej elity z konca republiky. No treba povedat, ze kym bola latina ziva, vyslovnost sa velmi drasticky nemenila. To sa zacalo az prenikanim vplyvov inych jazykov a predovsetkym po jej smrti.

To ale neznamena, ze vsetky ostatne vyslovnosti su zle. Odrazaju len rozne obdobia a miesta. Tolko k tej pluralite nazorov.

Co sa teraz tyka klasickej latinciny, poslem v dalsej sprave.

Jav, ktory opisujes ako druhy v poradi sa nazyva elizia. Ak sa slovo konci na samohlasku a dalsie sa zacina na samohlasku, ta prva (na konci prveho slova) sa nevyslovi. Aj skupiny -um, -am, -em su samohlasky, totiz sa to vyslovuje ako nosove -ũ, -ã, -ẽ (vlnovka znaci nosovu samohlasku, M je tam len kvoli tomu, inak sa nevyslovuje).

Teda napr. monstrvm horrendvm ingens sa precita monstrorrendingens. Ale centvm qvae silvas sa precita kentũ kwai silwās.

Samohlasky (aj pre inych):
a, e, i, o, u/v podobne ako v slovencine, y ako nemecke ü (vyskytuje sa v slovach prevzatych z antickej grectiny a kedze klasicka grectina to tak vyslovovala, latincina sa prisposobila).

ae, oe su dvojhlasky, vyslovuju sa ako ai, oi (Caesar - kaisar, foedvs - foidus).

ei, ui, au, eu podobne ako by sme ich vyslovili v slovencine.

ii nie je dvojhlaska, su to jednoducho dve samohlasky - ií

Koncove -um, -am, -em sa cita ako -ũ, -ã, -ẽ, m sa nevyslovuje, len tie samohlasky su nosove.

Spoluhlasky:
b, d, f, k, l, m, n, p, t, x, g - ako v slovencine

c - vzdy ako k, nikdy ako č alebo c (alebo hocico ine vas napadne)...napr. Cicero sa precita Kikero.

r - ako v slovencine (i ked niektori jazykovedci su nakloneni myslienke, ze sa skor vyslovovalo ako v dnesnej spanielcine v slove caro, nie ako v slove carro)

s - ako v slovencine (i ked niektori jazykovedci su nazoru, ze sa vyslovovalo spickou jazyka ako v spanielcine), nikdy nie ako z, vzdy neznelo

gn - ako ŋn, teda asi ako v anglickej vete Sing now! (bez znejuceho g)

ti - asi ako ti, ale tu su nazory rozne, niektori sa priklanaju k variante 'ci'

Dalej tu mame dve pismena, ktore mozu byt (aj ked vlastne len z fonologickeho hladiska) spoluhlasky: I a V/U (v latincine nie je rozdiel medzi V a U), tie sa citali ako 'j' a 'w' (v anglickom way, wet, worse...), to druhe nikdy ako slovenske 'v' v slove vozidlo.

A este su tu digrafy th, ph, ch, ktore zastupuju grecke pismena Θ θ, Φ φ, Χ χ v slovach greckeho povodu a teda zrejme sa citali ako v klasickej antickej grectine: tʰ, pʰ, kʰ (nie ako nase f, ch). To male ʰ v indexe znaci aspiraciu, teda pridych (akoby vyslovenie nevyrazneho nezneleho h po danej spoluhlaske). Avsak pre tieto tri digrafy existuje viacero nazorov.

Tiez je pluralita nazorov pri pismene Z, kedze to nahradza grecke Ζ ζ v slovach greckeho povodu. Tam je nejasnost ohladom grectiny, prichadza do uvahy: z, zd, dz.

Myslim, ze to je asi tak vsetko.

EDITED.

Este ma napadla jedna vec. Latincina dlho nepoznala pismeno G (gé), pre hlasku [g] sa pouzivalo pismeno C (ké). To sa tiez pouzivalo pre hlasku (alebo skor fonemu) [k]. Je zaujimave, ze pre tu sa pouzivalo velmi dlho aj Q a K. G sa objavuje niekedy v 3. storoci pred Kr.

Sa chcem ešte opýtať i na to, že či keď sú v slabike dve spoluhlásky, že či to predĺži dlžku samohlásky.

Urcovanie dlhych slabik je v latincine velmi narocne a v podstate neexistuje nejake univerzalne pravidlo. Nie, dve spoluhlasky nepredlzia samohlasku (anxius, splendidō su kratke).

vlastne by som sa chcel opýtať čo znamená pojem dlhá slabika.

Dlha slabika je taka, v ktorej sa nachadza dlha jednohlaska alebo dvojhlaska, pripadne trojhlaska (latincina ale ziadnu trojhlasku nema, no vyskytuju sa hojne v nemcine a anglictine napr.), alebo tiez dlha slabikotvorna spoluhlaska (ako v slove vŕtačka). Kratka slabika obsahuje bud kratku jednohlasku alebo kratku slabikotvornu spoluhlasku (vlk, rhythm).

Teda slovo vtáčie ma dve dlhe slabiky (1, dlha jednohlaska, 2, dvojhlaska). Slovo Caesar ma jednu dlhu a jednu kratku slabiku (1, dvojhlaska, 2, kratka jednohlaska).

Tiez sa pouzivaju terminy tazka/lahka, silna/slaba.