Prínos v oblasti bezdrôtovej komunikácie

George Antheil pre film "Ballet Mécanique" v rokoch 1923 – 1925 zložil hudbu pre 16 mechanických klavírov, ktoré mali hrať synchrónne. V spolupráci s Hedy Lammarovou tento princíp použili a spoločne dospeli k predstave rádiovej prenosovej cesty, pri ktorej by sa synchrónne, pomocou diernej pásky (či kotúča), prelaďoval ako vysielač, tak prijímač. Postup, kedy pri sa pri prenose informácií vysielač a prijímač synchrónne a neustále prelaďujú na ďalšie frekvencie, dnes známy pod skratkou FHSS (Frequency-hopping-spread-spectrum), si Antheil a Lammarová dali patentovať v roku 1942 ^[1], pričom svoj vynález dali bezplatne k dispozícii americkému námorníctvu. Takáto technika prenosu je výrazne odolnejšia voči odpočúvaniu ako aj rušeniu (zámernému či náhodnému).
US Navy však počas vojny vynález oboch umelcov nevyužila a až v roku 1959, sa myšlienky ujala americká elektrotechnická firma Sylvania Electronic Systems Division a v utajení viedla vojenský projekt, systém s preladiteľnou nosnou frekvenciou. Prvýkrát bol systém nasadený počas kubánskej krízy v roku 1962 a pre civilné použitie bol uvoľnený až v polovici 80.-tych rokov. Systém sa čoskoro po uvoľnení uplatnil v družicových komunikačných sietiach a v súčasnosti je prítomný prakticky vo všetkých v sietiach používajúcich rádiové rozhranie (mobilná telefónia, satelitná televízia, navigačný systém GPS)
George Antheil zomrel v roku 1959, Hedy Lammarová v roku 2000. Za svoj vynález nikdy odmenu nedostali. Hollywoodská filmová hviezda sa aspoň dočkala morálnej satisfakcie. V roku 1997 bolo Hedy Lammarovej, snáď ako jedinej herečke v histórii, udelené v USA čestné uznanie za zásluhy o rozvoj elektrotechniky.