Tak toto je tak výstižné, že až ma to potešilo na srdci, že niekto hovorí to čo ja myslím Straaaaaašná pravda.

vraciam sa k pôvodnej téme my sme s deťmi zachraňovali holúbätko. Malinké sa učilo lietať, vyletelo z hniezda a šup doprostred dvora. Našťastie na neho naďabil manžel skôr ako naši dvaja trhači (hrozné to psy po kolená, ale živé tvory na dvore nestrpia). Tak sme ho teda zdvihli zo zeme, na noc nasťahovali do provizórnej klietky z 2 bedničiek a dali ho na chodbu. Ráno odišli do školy, práce. Celý deň som hľadala na nete, telefonovala a čakala odpovede, čo so vtáčaťom, lebo kŕmiť sa samé nechcelo. Nakoniec nám veľmi milá a ochotná pani zo životného prostredia "poradila" (ale fakt bola milá a ochotná), aby sme ho vrátili naspäť, rodičia si ho vraj nájdu, lebo už ho nekŕmia doma v hniezde, ale na zemi. Keďže to u nás neprichádzalo v úvahu, mali sme ho umiestniť na najbližší strom, kde psy nemajú prístup. (zabudla som dodať, že po návrate z práce nás milý Mirko vítal v mojej topánke na chodbe) Deti sa s Mirkom (tak sme ho nazvali) rozlúčili, šupsli na susedovie jedličku, odfotili, odišli. Za nejaké tie dve hodinky sme vybehli na dvor - a Mirko si spokojnučko sedí na kope štrku uprostred dvora. Na porazenie! Zachránime ho spred spárov našich beštií, a ono si to znovu kľudne vbehne do jamy levovej. No, inšie ma nenapadlo, len že si nás to vtáča adoptovalo (jeden náš trhač sa takto adoptoval k nám sám od seba). Tak som ho vyložila na náš smrečisko, odkiaľ zletel. Čuduj sa svete, Mirko nás každé ráno zdravil na smreku, presúval sa podľa potreby z konára na konár, rodičia zároveň s ním, svorne mi hnojili skalku pod smrekom, a keď dozrel čas, Mirko aj s rodinou odletel. Teraz sú milí holúbkovia späť - už neviem rozoznať, či aj s Mirkom, alebo len starí, podobajú sa jak holub holubovi. Ale mám podozrenie, že zakladajú ďalšiu rodinku, lebo hrozitánsky hrkútajú . Teším sa na nový prírastok a na ďalšie nervy, ako vysvetlím deťom, keď nájdeme mŕtveho vtáčika roztrhaného našimi šelmami...

My mame tiez doma 5-hlaveho draka, uf

Náááádhernéééé.....ale len tak pozrieť sa

Vtáčieho draka nemusím....ale tieto sú nádherné, hneď by som si jedno vzala na chalupu...

tiez som nechala lastovickam hniezdo z vlanajska a oni si na jar dorobili dalsie dve, teraz mame x-hlaveho draka a hnojisko pod nimi. ale dufam ze za to stastie to stoji :-) nabuduci rok ked sa vratia a kazdy clen si bude robit vlastny apartman tak neviem...

Tak ti ma pri čítaní toho príspevku napadlo, či práve to nie je to šťastie, že si sa nevydala

Nás na chalupe z neznámych dôvodov lastovičky opustili asi pred troma rokmi, škoda. Keď ešte boli naše spolubývajúce, pod každé hniezdo manžel upevnil dosku v tvare L a bolo po probléme.

Stále . Ja si to myslím tiež, že je to možno aj také šťastie.

Jáj dievčence a ja si zasa neviem predstaviť život bez toho "môjho". Asi som to teraz pohnojila - ako tie lastovičky.

PS : Ja som mala na podnikateľskom objekte vari 20 apartmánov. Ráno nastúpila čata s vedrom vody a bolo čisto. Však potom dorástli a odleteli. Aj nám smutno bolo za nimi.

O takýchto nájomníkoch by mohla rozprávať moja stará mama, keby ešte žila. Nad kuchynskými dverami sa jej zahniezdili lastovičky. Aj im hniezdo naši chceli zhodiť, ale starká to nedovolila. Celé leto sme obchádzali nevyhnutné dôsledky ich bývania (obávam sa, že to nie sú tí najčistotnejší nájomníci). Starká ich chcela aj prikrmovať, ako v zime sýkorky makom, ale lastovičkám je dosť ťažko muchy nachytať, tak to vzdala. Ale vždy, keď mala ovocie s červíkom, tak to tým lastovičkám podstrčila. Tie vtáčence vedeli, že starká ich má rada. Ten prvý rok, začiatkom jesene, keď sa zbierali na odchod, ich starká videla na elektrických drôtoch svorne vysedávať, veru jej aj smutno bolo na duši, tak im zo svojho miesta zakričala zbohom. Verte alebo nie, ale je to fakt, z kŕdľa sa oddelilo 5 lastovičiek (mali v hniezde 3 mláďatá), vleteli do kuchyne (starká mala vždy otvorené dvere - je to aj moja choroba...), trikrát obleteli s džavotaním kuchyňu a odleteli.
V lete, keď sa lastovičky objavili, zopakovali tentoraz uvítací program. Lastovičia osada sa rozrástla na 3 plne obsadené hniezda. Zaujímavé, že viac si tam hniezd neurobili. Ale každé leto sa prišli privítať a každú jeseň rozlúčiť s mojou dobrou starou mamou, ktorá na jeseň vždy držala otvorené dvere, aj keď jej bolo zima, aby sa lastovičky s ňou mohli rozlúčiť.
Potom stará mama náhle uprostred leta zomrela. Lastovičky sa prišli rozlúčiť - naposledy na jeseň. Svoj ceremoniál skrátili - obleteli kuchyňu - potichu - len raz a už nikdy viac sa nevrátili. Starý otec ich aj čakal, ale za 2-3 roky povedal, že ony vedeli, že starkej viac niet. Tie hniezda tam ponechal až do svojej smrti - umrel pred 2 rokmi (a to žil sám bez starkej ešte ďalších 16 rokov). Dom je už predaný - ktovie, či noví majitelia hniezda ponechajú. Možno keby tušili, čo pre nás a hlavne starých rodičov tie hniezda znamenali...

Marianka, veľmi dojemné čítanie. Krásne si to napísala, až mi slza vyšla.