Danielka, normálne si ma predbehla. Práve včera ma tí moji tak nas...., že som si povedala, že sa na Vás obrátim, aby ste mi napísali svoje recepty na zvládnutie ich nálad.

Danushka, trafila si do čierneho, naši "pubiši" si ani neuvedomujú čo všetko pre nich robíme a občas mám pocit, že som ako pánbožko milosrdná, len odpúšťam a zabúdam a odpúšťam a zabúdam. A neustále sa tvária urazení, trucovití, v jednom kuse im ubližujeme .... no čo dodať, veď vyrastú z toho, no nie? Jednoznačne vydržať a neustále usmerňovať.

Tie ich nálady budú asi priamoúmerné nadbytku odovzdávanej " lásky " dojnicami..... Aj Teba včera? Aj mňa včera. Vlastne tuším aj predvčera....

Áno, človek sa snaží vychádzať s nimi po dobrom, komunikuje s nimi, platí tenis, hokej atď., podporuje ich záujmy. Ja dokonca čítam knihy, ktoré číta starší syn, aj o tom sa rozprávame. Číta rád, ale keď dostali na povinné čítanie Troch kamarátov, nechcelo sa mu do toho. Keď som mu vymenovala ďalšie výborné autorove knihy, vychválila jeho štýl, namiesto aby si obsah stiahol z netu, pustil sa do čítania a potom si pýtal ďalšie knihy E.M.R. A potom človeka dokáže vytočiť úplnou somarinou, tvrdohlavosťou a drzosťou. Teda, ku mne sa chlapci správajú s úctou, ale veľmi ma hnevá, ako na seba "brešú" navzájom.

Vek: 15,17 synovia a 6 dcéra(ale to je zatiaľ naše slniečko - aj chlapci ju milujú)

U nás sme to dvaja strelci, tak to stojí zato, keď sa začne "triafať" do živého.... mladý sa zastrája, kedy už vypadne preč, ja sa zastrájam nech už konečne uvidí na vlastné oči, že reálny život ho naučí....a nakoniec to skončí tým, že sa vystískame a ja si uvedomím, aká potvora tvrdohlavá som bola ja, keď som mamu potrápila a mláďatko si prizná, že mu bude ťažko bez nás a spoločne si uvedomíme akí sme rovnakí ....ešte aj krvnu skupinu máme rovnakú ...tak čo chcem
Dôležité je komunikovať, či už v dobrom, či už v zlom, či už kľudom, či už krikom, ale vždy si to vyrozprávať a nakoniec sa vystískať.

....hm , ešte tak špecifikovať vek , od - do .....

Ja si to inak užívam ....aj , trebárs podľa ...

No tak u dcéry to viem ešte akotak ukočírovať /má 12r./, už keď je veľmi zle, tak zavelím odchod do jej izby, tam sa trošku popučí, upokojí.
Syna však musím 2-3 dni totálne poignorovať, bez lásklavého slova. Dokonca ani nezavolám na mobil, ani nekontrolujem, ani nepozvem k stolu.
Nemám v princípe žiadne extra problémy s nimi, ale občas mi ich chovanie, zmýšľanie a presadzovanie svojich osobností príde ABSURDNÉ.
Pred týždňom mi môj syn tresol dverami v aute na križovatke pri bežnej rannej kázni. Samozrejme, že zmeškal prvú vyučovaciu hodinu, takže je neospravedlnená. A napísal mi sms, že ma nenávidí a nenechá sa zničiť.
Takýto výbuch som zažila na pokraji jeho 18tky prvý raz a vravím si, no počkaj Ty frajer, odteraz žiadne rozvážanie, zo mňa si tu nikto vola robiť nebude!
No a včera mi už vysvetľoval ako sa darí jeho farme na facebooku, ako mu tam pohnila nejaká zelenina, lebo neskoro zberal úrodu, celý skormútený.
Aha ho, minulý týždeň chlap a včera dieťa...
Ach, jóó...

... to mladí milujú...Idú sa im pritom oči vykotúľať z hlavy.

Farma na facebooku? Poučte ma ľudkovia, to čo je? Niečo v štýle tamagotchi???
Zisťujem (hlavne na mojom 16-ročnom synovi), že jeho nálada veľakrát súvisí s PC a možnosťou/nemožnosťou sa k nemu dostať. Tiež chodí na rôzne pokecy a facebook. A z tohto virtuálneho sveta sa potom asi ťažko prepína do toho nášho reálneho, v ktorom sa musia riady naozaj umyť, dlážka naozaj pozametať, izba naozaj upratať, úlohy naozaj urobiť a učivo sa naozaj naučiť - nestačí len na niečo kliknúť...

Škoda, nedá sa oceniť bodom, aspoň takto. Úplný súhlas.

Môj manžel deťom stále hovoril, veď sa ti to všetko raz vráti. Ono sa to aj vrátilo. Už mám deti dospelé a oni to vidia na svojich deťoch... Aj nám sa nepáčilo keď nám rodičia dohovárali a našim deťom sa nepáčilo keď sme im dohovárali a predsa sme im dohovárali, takže je to taký kolobeh správania sa rodičov a deti a je to úplne prirodzené a netreba to brať tragicky.

Toto aj ja hovorím svojim deťom, že sa im to všetko vráti a pýtam sa ich, či by sa im to páčilo, keby sa tak správali ich deti... zaberie to ale len na chvíľu.

... presne farma na facebooku obhospodárená a naše zhnité jablká v rozklade na záhrade s kopou nepohrabaného lístia...
...a nepodojená krava bučí a bučí...

Niečim podobným som prešla aj ja so synom, riešila som to viac-menej ignoráciou, krik málokedy zabral a ešte ma potom bolela hlava. Teraz to už pomaličky ustáva. Asi si uvedomuje, že býva zadarmo, stravuje sa zadarmo, čistí sa zadarmo, čo si zarobí mu ostáva. Tak je kľudný. Pravda tiež je, že manžel mu oznámil, ak sa nezamyslí nad svojim správaním a nezmení ho, urobí z neho za minútu bezdomovca.
Ale desím sa toho, že sa približuje čas ďalšieho potomka . Zatiaľ je to v pohode, iba občasné výbuchy zlosti, ale končia väčšinou postískaním, ešte sa príde ospravedlniť a pomuchlať .
Dcéra je ešte nie v nebezpečnom veku, keď vidí, že som smutná po konfliktoch s jej bratmi, príde ma postískať a povie: Ešte, že máš mňa. Ale u dievčat je to vraj ešte horšie, ako u chlapcov. Pomóc!
Ja sa zamýšľam nad tým, aká som bola v tom veku. Určite som nebola žiadne neviniatko, ale nezdá sa mi, že by som si k rodičom toľko dovoľovala. Alebo to je vekom, že by som zabúdala?

No lebo v tom virtuálnom svete sa netreba tak namáhať, človek len sedí v teplučku a kliká a kliká... ale v tom reálnom by musel vyjsť von, aj sa zohnúť, niečo zodvihnúť.
U mojej babky na dedine, kam teraz chodievam s mojimi deťmi na prázdniny sa tiež život mení. Predtým tam deti nemali veľmi čas každý deň vysedávať večer a do noci vonku. Museli pomáhať v záhradách, na poliach, okolo domu, zvierat. Teraz sa už ani tam negazduje vo veľkom a tak deti nemajú čo robiť...
Myslím, že chyba je aj v tom, že neexistujú nejaké mládežnícke kluby, kde by sa mohli deti "zadarmo" stretávať a venovať sa nejakým koníčkom. Teraz, keď chcú ísť niekam spolu v zime, tak im ostáva len nejaký bar, reštika, kaviareň...
Akurát včera sme sa bavili s naším synom (ktorý sa sťažoval, že nemá peniaze), že my sme si ich zarábali na brigádach a potom sme si ich aj vážili. Lenže teraz je problém zohnať nejakú brigádu pre mládež, už ani tie "povinné" cez letné prázdniny neexistujú...

Naša dcéra je tiež zatiaľ v pohode a spolieham na to, že jej stačia výstupy jej staršieho brata a všetky jeho problémy, ktoré doma riešime a že má dostatočný odstrašujúci príklad.
Keď si spomeniem na naše detstvo, tiež sme odvrávali, mysleli si kadečo o kázaní našich rodičov, ale nemyslím, že sme boli natoľko drzí a bezohľadní. Nejaká úcta a rešpekt nielen voči rodičom ale celkove voči dospelým (učiteľom, starším osobám, policajtom...) medzi nami deťmi bola.

Danuška, nechcem byť za múdru, my to už máme dááávno za sebou(chlapci čoskoro 33 a 25), poviem však moju skúsenosť. Konflikty vznikajú hlavne preto, že my ich ešte nechceme "pustiť" a oni sa už chcú "odtrhnúť". Chcú rozhodovať sami za seba, to naše poučovanie im lezie až po strop a išlo by aj ďalej, ak by pustil. Kým som si neuvedomila, že za "múdrejšiu" tu mám byť ja, pretrvávalo by to. Veď sami majú so sebou čo robiť, niet im čo závidieť, skúste si spomenúť ako to s vami lomcovalo a "múdre poučovania" rodičov vám boli dobré na to, aby ste si aspoň v duchu mohli precvičiť krútenie hlavou. Raz takéhoto veľmi "dôležitého" konfliktu bola prítomná aj moja priateľka, neskôr sme to rozobrali a skonštatovali, že za múdrych(naschvál bez úvodzoviek) tu máme byť my a to, čo sme do nich investovali, sa nestratí len tak a určite raz vypláva na povrch. A vyplávalo. Keď som si toto všetko uvedomila, išlo všetko ľahšie, netvrdím, že vždy, ale išlo. Vlastnou skúsenosťou som sa presvedčila, že je to tak.

Trošku ťa moja skritizujem- 33 a 25 ročných MUŽOV ešte držíš? Už dávno mali byť ako ty píšeš odtrhnutí, však už sú to dospelí muži a majú mať už svoje životy a nie viazať sa na mamu...Sa nehnevaj,to je moj názor,však ich nemožeš držať do 50-tky...

Veď ona nepíše o sebe, že ich drží, myslela nás, čo máme tých pubertiakov.

Aha,tak sa potom Marínke ospravedlňujem...-dám si za to 2 zdravasi a 1 očenáš...