infinityfx21 My máme doma niečo podobné,aj ked to zatial nejak neriešime.Syn bude mať 3 roky,na nočník ani za svet,a to isté je aj o jedení,obliekaní a pod.Slovo nepovie,horko tažko sa dorozumievame,tým že ukáže,i ked nie vždy.Potom sú nervy a plače.Do všetkého ho treba nútiť.Školku sme ešte odložili,no v januári by mal do nej nastúpiť.I ked to vidím tak,že to bude až v septembri.Všetci naokolo nadávajú,čo som to za matku,ked ešte ani na nočník nejde,mám ich v paži.Nejde,nejde,a čo.Neni jediný na svete,čo mu to dlhšie trvá.Hlúpi neni,čo chce vedieť to vie.A milované autíčka,pozná všetky značky.
u nás to isté. Malý má len 2,5 roka, a už mu robili testy na neurológii. Odporučili nám už teraz. Na budúci týždeň tam ideme znovu.
Netrápi ma, že ešte nevie sa sám vypýtať na záchod, na nočníku sú záchvaty plaču, čo tam neobsedí, už ani na sedátko ho nedávam, pretože sa už naučil zísť dole, a utečie. Držím ho, raz sa vyciká, raz nie, koľko razy sa pýta dole, nie slovom, ale svojim spôsobom, ešte mu kvapká moč, ale už mu je dlho sedieť. Nevadí, že nechce rozprávať, on nám veľmi dobre rozumie. On má najradšej veci v pohybe, zbožňuje autá, lietadlá, on hračky, a všetko čo chytí vyhadzuje, jemu sa páči ten pohyb. On nechodí, on uteká, dnes sme peši prešli minimálne 5km. On v pohode, veľmi dobre chodí po schodoch. Ale strašne zle spáva. Môže byť unavený akokoľvek, on nespí dobre.
Čo sa týka mňa, ja som mala zdravotné problémy, takže šport skoro žiaden, ale keď som išla do školy, tak psychologička odporučila rok počkať. Učiteľka zase tvrdila, že nech skúsim, viac si na mňa dá pozor a pomôže, alebo budem opakovať ročník. Nakoniec som prešla v pohode, ale je pravda, že učiteľka sa mi viac venovala. Mne to veľmi prospelo. Mňa nezaujímal šport, ja som si vystačila s kockami, a to moja učiteľka postrehla a rozvíjala viac, logiku a čítanie. Hlavne na SŠ a VŠ som sa učiť nemusela, stačilo dávať pozor na hodine, jedine odbornejšie veci, chodila som aj na olympiády z matiky. Knihy zbožňujem, ale romány iba občas, ja radšej tie odborné. Strašne rýchlo čítam, aj nahlas. Týmto som si ja svoju energiu riešila.
U manžela presný opak. On neznášal čítanie, matiku tiež nemusel. Ale športy boli jeho. On mal diplomy nie za výborný prospech, ale za šport. Futbal, beh, volejbal, hádzaná, neskôr bicyklovanie. Na ZŠ medzi trojkármi a kde sa zle robilo tam bol. Prešiel na SŠ, na VŠ, učil sa to, čo ho bavilo, a hneď patril medzi najlepších žiakov. Pochopil, že ak chce zostať na škole, musí sa učiť. Ale k tomu musel sám dospieť.
Takže je to vždy o konkrétnom človeku, ako čo vníma, ako sa dokáže realizovať, ako dokáže riešiť svoju energiu. Či za pomoci lekárov, učiteľov, rodičov, to záleží od dieťaťa, od koho pomoc zoberie. Ale zase žiadne preháňanie. Všetko s mierou, veľa záleží od rodičov, od ich času sa venovania dieťaťu, a nezabudnúť aj na pohladenie, či pritúlenie.