„Prečo ja?“
„Prečo práve ja?“
Chytá ma zúfalstvo.
„To si ho nemôže vziať k sebe niekto iný?“ prosíkam kolegov.
„Nie! Dnes prišiel a ty by si sa mala s ním zoznámiť ako prvá.“
Vôbec sa mi nepáči, ale dobre. Beriem ho so sebou domov.
Deťúchom oznámim, že dnes sa budem venovať jemu a bolo by dobré, keby mi dali pokoj. Pokoj na to, aby som sa s ním zoznámila.
Len do toho zoznamovania mi akosi nie je.
Poškuľujem po ňom, robím grimasy. Vezmem ho do obývačky a spolu pozeráme televízor. Neskôr s ním sedím večer pri stole, občas k nemu natiahnem ruku, ale vždy ju stiahnem. Mám k nemu akýsi odpor. Len sedím a mĺkvo naň pozerám.
„Načo som ho k sebe brala?“ pýtam sa sama seba.
Ale čo už. Je dnes u mňa, tak to musím nejako vydržať.
Blíži sa čas spánku a ja neviem, čo mám spraviť s ním. Mám ho nechať samého v kuchyni, alebo v obývačke?
To mu nemôžem urobiť.
Zajtra sa ma všetci budú pýtať, aký bol a ja som sa ho ešte ani nedotkla, nezistila som, čo v ňom je.
Ani neviem ako a už leží vedľa mňa v posteli.
Nech si tu leží, ale ja chcem mať od neho pokoj!
Ráno skôr vstanem a budem sa mu chvíľu venovať.
Ráno sa zobúdzam celá dolámaná, mám pocit, že mám kopiju zapichnutú pod lopatkou. No to nie je kopija, ale on. Nestačí mu, že leží so mnou v posteli, on ma drzo vytláča. Odsuniem ho a napálená vstávam.
„Už toho mám dosť!“
„ A von z mojej postele, preč z môjho domu!“
Odchádzame spolu do práce.
„Na ! Tu máš!“
Podávam ho kolegyni.
„Dnes je ten tlstý šanon so zákonmi, nariadeniami, vyhláškami a tepaním podnikateľov ohľadne Eura tvoj.“
„Dnes sa s ním zoznamuj ty!“