danushka

Dlho som sa odhodlávala do krajiny medzi Tichým a Atlantickým oceánom. Ako väčšina Slovákov som si vravela - na čo tam pôjdem, veď u nás je krásne, je sa kde túlať, čo doma a v práci bude bezo mňa a samé také ptákoviny okolo mojej maličkosti a pocitu svojej nenahraditeľnosti....

Až to zrazu prišlo. Dostala som spiatočnú letenku s jasným termínom odletu a príletu. Nepomohli výhovorky, že neovládam jazyk krajiny do ktorej mám ísť, nepomohli argumenty typu ale to, ale ono, ale tamto, ale hento.

Zrazu som sa ocitla v menšom lietadle a potom vo velikánskom lietadle, napchala som sa akýmsi homeopatikom proti cestovnej nevoľnosti , údajne sa na to mohlo piť, tak som sa aj potužila červeným vínkom, ktoré mi priniesol veľmi dobre vyzerajúci stevard a po desiatich hodinách letu som sa ocitla tam, v krajine medzi Pacifikom a Atlantikom.

Úprimne povedané, bola som na seba v skutku pyšná, že som tú cestu zvládla, nikdy predtým som neletela do iného štátu, nieto ešte medzikontinentálne, ak teda nerátam let z Popradu do Prahy za čias totality.

Tí, čo toho pochodili po svete si povedia, no bóže, je tam toho...ale pre mňa bolo, išla som na doraz svojich duševných síl, ale už som späť a smejem sa nad tými obavami, naozaj.
V spomínanej krajine všetko fičí tak ,ako sa sluší a patrí, je tam všetkého, všetci si tam svorne spolunažívajú, alebo sa tak aspoň tvária, hýri to tam farbami v prírode aj farbami tvárí.

Keďže sú moje zážitky veľmi čerstvé a často ma známi spovedajú ako som sa mala, ako tam ľudia žijú, aká je tam úroveň a prečo som sa vrátila, keď je tam tak pekne a zaujímavo, tak ja si len povzdychnem a vyčkávam...

Viete, nedávno som pozerala Ordináciu v Ružovej záhrade. Boli tam tri kamošky na letnej dovolenke kdesi na juhu a každá si doniesla suvenír v podobe choroby...

Jóóóój, tak počkať, počkať!...Žiadne také... Že sa nehambíte, čo i len pomyslieť, že by sa mne také čosi prihodilo. Tie dámy boli samé, bez partnerov. Ja mám doma toho svojho, žiadne flirty neflirty sa nekonali.

No napriek tomu tŕpnem, dokonca som sa tejto noci zobudila na zvláštne pocity a kamarátka zdravotná sestra mi povedala :,,No keď si tu moja neprišla do troch dní odvtedy čo sa ti to stalo, tak už teraz len čakaj mesiac, hádam len budeš v poriadku...“

V spomínanej krajine sa mi zdali niektoré veci naopak. Tak napríklad som sa ocitla v rezervácii, kde boli za plotom krotkí vĺčkovia a ešte krotšie medvede grizly. Tak milo vyzerali, až by som ich najradšej pohladila po tých veľkých hlaviskách – našťastie boli za plotom, kde fičalo neviem koľko voltov . Nuž ale keď som sa ocitla v parku medzi množstvom veveričiek, ktoré si tam pobehovali spokojne medzi ľuďmi a tí si ich fotili, kŕmili – neubránila som sa od samej nehy pred tými maličkými stvoreniami a k jednej som dokonca natiahla ruku, akoby som jej naznačila, že ju chcem ponúknuť chutným orieškom.

A v tom sa to stalo ! To malé, placho vyzerajúce čudo ma raflo do prsta. Normálne ma uhryzla veverička. Tak si vravím - ,,pekne, pekne!“ Dva dni pred odchodom sa akurát mne musí prihodiť také čosi. Do rána mi prst spuchol, hádam som ho celý ponorila do fľaštičky s jódom – nič iné u domácich nebolo v kúpeľni. Vytlačila som hnis z prsta a modlila sa, aby som nedostala gangrénu.Našťastie ukazovák odpuchol a domov som sa vrátila v pohode. Ale to ešte neznamená, že je to za mnou...Kľudne by som mohla byť besná. Neodvážim sa teraz doma ani zdvihnúť hlások na deti, hoci to so mnou narába a šije niekedy, veď sú v akútnej puberte.Čo keď ma odvezú na infekčné s podozrením, že som besná. Tak ľudkovia moji zlatí, ak sa vyberiete ďaleko do sveta, nefoťte si veveričky a už vôbec sa netvárte kamarátsky. Nie sú totiž ako tie naše, sú to malé potvorky imperialistické. Tie sa s Vami len tak zadarmo fotiť nebudú. Bacha na ne...

A mne držte palce, po dvoch týždňoch od uhryznutia mi nič nepení. Teda zapenila som minulý týždeň, ale to bolo pri mojej výplatnej páske. Nieže by som neočakávala jej obsah kolóniek, len som porovnávala výplatné pásky tam medzi oceánmi s tými našimi medzi riekami Dunaj a Dunajec.