ickom

Tak dnes máme pekný deň, je po víkende, potrebovala by som si zájsť na úrad niečo vybaviť. Už minulý týždeň som si zistil, čo všetko potrebujem, pre istotu som si to hneď písala na papier presne v takom poradí, ako mi to kompetentná teta úradníčka povedala.Času mám dosť, dokonca celú hodinku na to, kým pôjdem do práce.
Prichádzam pred dvere - fíha, nikto nečaká v rade, teda TO MÁM ALE ŠŤASTNÝ DEŇ. Klopem na dvere a čakám,kým mi teta otvorí dvere (dvere sú totiž na guľu). Nič. Možno si odbehla na WC, veď všetci tam občas zájdeme,takže plná pochopenia čakám. Počujem však hlasy spoza dverí :"..joooj Marika, ale to trebalo tak a tak! A to si nevedela? No moja dcéra robí... BLABLABLABLABLA". Chvíľa tichšej časti rozhovoru a zase hlasnejšia :" ..Tak my, keď sme boli tam na dovolenke, tak......BLABLABLABLABLA."
Už mi stúpa adrenalín, lebo nemám pocit, že tam teta má klienta , ale klábosí s kamoškou. Zvoním dlhšie,(pre istotu) aby lepšie počula.
"ÁNO, moment! " Čakám zase niečo vyše dvoch minút a nič sa nedeje. Už som chcela zazvoniť tretí raz aj za cenu, že bude mať teta reči, lebo som si myslela, že za tú drahocennú hodinku vybavím na tomto úrade ešte niečo iné. Zrazu počujem spoza dverí : " Tak, ja už idem Marika, lebo už je niekto za dverami netrpezlivý. človek si už nemôže v kľude ani kávu vypiť!"
V tom momente som myslela , že ma roztrhne. Som síce mierumilovný človek, strašne nerada sa hádam a dokážem veľa prehltnúť a aj keď to nebolo určené mojim ušiam, nemohla som nijako zabrániť tomu, aby som to nepočula.
Otvorili sa dvere a :" No čo chcete, horí?"
Toto bola posledná kvapka. Keby som sa nevedela ovládať, verte tomu, že jej jednu vrazím, aby sa jej mozog vrátil naspäť tam kam patrí.
" Už nič. Môžem vedieť vaše meno?" - pýtam sa.
"No, veď sa hneď neurážajte, poďte ďalej. Čo potrebujete? To sa Vás dotkla moja otázka, že či horí?"
" Neurazte sa, milá páni, ale ja tu nie som pre vás , ale vy ste tu pre občanov tohto mesta. Ak sa Vám práca nepáči, prečo ste tu? Robíte len 3 dni v týždni, počas prac.doby si klábosíte s kolegyňou a to, že ja tu vyzváňam máte na háku . Ja tiež potrebuje ísť do práce a nechcem tráviť svoj čas čakaním, kým Vy dokončíte svoj súkromný rozhovor. Mimochodom, pred 20 minútami sa Vám začala pracovná doba a Vy sa vyjadríte, že si nemôžete ani v kľude vypiť kávu ??? "
" No, viete, ráno som nemala čas a potom ma bolieva hlava..." - snaží sa asi zmierniť môj hnev.
"Ja viem, že som to vlastne ani nemala počuť, ale s kamarátkou si pohovorte o súkromných veciach cez obed alebo v čase osobného voľna. A to, že ste si nestihli vypiť kávu, nie je môj problém. Ja pracujem od deviatej do štvrtej a niekedy mám toľko ľudí, že za celý deň nestihnem ísť ani na obedňajšiu prestávku a koho to zaujíma? Musím robiť svoju prácu, lebo ma živí a nemôžem si dovoliť vŕšiť sa na zákazníkoch. Stále čakám na to meno... "
Povedala mi meno a odišla som. Pozdravila som sa (lebo napriek všetkému som slušne vychovaná), ona mi odzdravila a zrejme už vedela, že sa jej to len tak neprepečie. Prišla som do práce, zdvihla telefón a pekne krásne som zavolala jej nadriadenému a opísala mu celú príhodu. Bolo mi to veľmi nepríjemné, nemám rada sťažnosti, ale na druhej strane, myslím si, že by sem-tam nejaká tá "úprava" nezaškodila. Poobede (počas mojej obedňajšej prestávky) som zašla na úrad, teta úradníčka už so stiahnutým chvostíkom pracovala ako včelička, bola až neuveriteľne milá, dokonca sa zmohla aj na úsmev.
Nuž čo, aj keď som z toho všetkého mala zmiešané pocity, aspoň má "teta" ponaučenie a dúfam, že už váži viac svoje slová, alebo aspoň hovorí tichšie, aby ju klienti nepočuli, keď ju "otravujú" pri kávičke.