Jejda, to som netušila, že to bude taká kontroverzná téma... Každý máme svoj názor, každý by sme sa v rovnakej situácii správali inak...
Mne išlo hlavne o názor tých, čo tam boli, chcela som vedieť, akým spôsobom je výstava spracovaná. Ale takisto si cením názory ostatných, mám viacej pohľadov na danú tému...
Môj syn sa síce "osobne" so smrťou druhého človeka ešte nestretol, hoci keď švagrovi umrel otec, to mal vtedy 3 roky (na pohrebe samozrejme nebol), ale hneď si všimol, keď sme prišli na návštevu, že tam ujo nie je a pýtal sa na neho, kde je. Potom sme boli na cintoríne a vysvetlili sme mu to, čo vlastne znamená smrť. On už chápe, že raz umrieme, dokonca nám spravil návrh hrobu
(pozrite si v téme Výroky detí, môj príspevok 2841 na strane 285).
Aj keď prezeráme fotky, tak tam vidí blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, pýta sa, akí sú v hrobe (teraz, keď to píšem, to znie, ako keby sme boli rodina Adamsovcov
), pýta sa na nich, akí boli, prečo umreli... Myslím teda, že v jeho veku smrť chápe ako niečo, čo zákonite príde raz, skôr či neskôr. Nedokážem však povedať, či chápe nezvratnosť smrti.
A okrem toho - ako asi veľa detí, aj on chce byť pán doktor. Doma máme viaceré encyklopédie a nielen o autách, vesmíre, prírode,..... ale aj o ľudskom tele, napríklad majú aj takú encyklopédiu, ktorá je vlastne puzzle a môžu si stavať jednotlivé časti ľudského tela. Preto si myslím, žeby túto výstavu zvládol a že by mu to prinieslo niečo nové...
No ale hlavné u neho je to, že by sme šli do Blavy vlakom (my bývame na dedine, v lone prírody, kde sa pozriem, tam sú hory, pár metrov od domu rieka,... - takže prechádzky v prírode a opečenie slaninky pre neho sú skôr bežnou vecou - ale za to vlak a veľké mesto - to je pre neho zážitok
) a ťažko by zvládol to, že brat išiel ďaleko vlakom a on musel ísť do škôlky.