účtovník 007

Najskôr som mala iba pocit, že byť slušný sa dnes prestáva nosiť, ba je priam na smiech, ale pocit sa pomaly mení na realitu. Včera pribudol do mojej mozaiky kamienok.
Pred tromi dňami som sa „špacírovala“ po predajni domácich potrieb. Mám asi úchylku, ale nikdy si nenechám ujsť príležitosť poočumovať predejne tohto typu. Fascinuje ma pohľad na to množstvo všakovakých misiek, tanierov, hrncov. Občas len potrebujem dotknúť sa tých krásnych antikorových riadov, poštekliť moje kulinárske zmysly neznámym náradím, ktorého funkciu priznám sa, musím najskôr identifikovať na štítku. A vtedy som ho zbala. Rohový smetný kôš. Už dlho som o takom niečom snívala, ale nikde som takéto pravouhlé čudo nevidela. Láska na prvý pohľad. Bol síce na môj vkus dosť drahý, ale keď ho miluješ, nie je čo riešiť. Farba mi nevyhovovala, tak som sa predavačky spýtala, či vie zohnať iný. Vedela, na konci augusta. Nechcelo sa mi na môjho miláčika dvadsaťsedem dní čakať, ale pre lásku všetko. Ťapli sme si s predavačkou, dohodli budúci obchod.
Na druhý deň môj deťúch navštívil očnú ambulanciu a už som vedela, že je zle. Nepotešila ma ani zubárka, aj keď môj deťúch potešený bol, že „drátiky“ idú zo zubov preč a tá sranda stojí......skoro som odpadla. No a keď sa na mňa zvalila tá hora potrebných vecí k prvému septembru, zadymilo sa mi z hlavy, to som tak úporne rozmýšľala, kde všade môžem ušetriť, aby som august ustála. Mala som síce na výplatnej páske zvýšený daňový bonusu o 3x dva centy, čo ma úžasne potešilo, ale nestačilo. Dlho som moju novú lásku obchádzala, ale nakoniec došlo aj na ňu. Môj sen o smetnom koši bol fuč.
A tu mi moja slušnosť zašepkala do uška:
„Mala by si ísť objednávku zrušiť.“
Samozrejme že pôjdem. Ako správny účtovník som si predstavila predavačku-majiteľku, ako za posledné peniaze objednáva môj smetný kôš, ktorý jej pri každej inventúre zavadzia, stáva sa
ležiakom, musí tvoriť opravnú položku k zásobám a následne ho musí predať pod nákupnú cenu, rozdiel dodaniť........poznáte to,taký ten myšlienkový pochod správne trafeného účtovníka. Hneď na druhý deň po mojom životnom rozhodnutí som po pracovnom čase bežala cez pol mesta do obchodu. Pociťovala som čiastočný dychový deficit, ale to ma neodrádzalo , vybieham po asi päťdesiatich schodoch do predajne. Musím predsa ochrániť predavačku od tej hrôzy, ktorú by som jej spôsobila v našom malom meste.

-Dobrý deň. Pani prišla som Vám povedať, že som si to s tým smetným košom rozmyslela.
-No a?
-Nevezmem si ho.
- No a? Čo má byť?
-No chcela som Vám povedať, aby ste ho náhodou neobjednali zbytočne.
-Ako zbytočne? Aj tak musím urobiť objednávku.
-Viem, ale slušnosť je slušnosť a. .....nedala mi dohovoriť.
-Čo to?
-Len som pokladala za slušné objednávku zrušiť.
-A načo?

Cítim, ako mi dochádzajú slová, iba neveriacky hľadím na predavačku.

-Ešte niečo ste chceli?

V nemom úžase, bez ďalších slov opúšťam predajňu.
A vlastne som ešte niečo chcela. Zavrieť slušnosť do smetného koša.