Sú len jedny. Vie niekto dokedy?
Možno tu môj príbeh nepatrí, no uľaví sa mi, nemám chuť sa s niekym rozprávať, som zdrvená dnešnou správou.
Veľa rokov späť, som sa privydala k manželovi a svokre./mala 65 a cukrovku, zlý tlak, dnu, reumu, choré srdce, kĺby, nedalo sa s ňou o ničom normálne rozprávať, že je chudobná ako kostolná myš, mi nevadilo ani vtedy, ani dnes/Môj manžel má veľa súrodencov, ktorí radi posielali svoje deti celé roky k babke na prázdniny, i sami radi strávili dovolenku s nohami na posteli, veď také televízne programy, ako máme my/1,2,3/oni ,,nemajú".So svokrou sme všetko upratali, i spratali, aby sa dovolenka niekomu vydarila. Aj tak bolo. Nám sa detičky narodili postupne. Dnes máme väčšieho a menšieho školáka a tiež majú svoje spoločné prvé prázdniny. Svokre medzitým minulý rok amputovali nohu, je totálne inkontinentná a má tretí supeň debility. Už nepracujem, starám sa o ňu, veď bývame v jej dome. Vlastne, ešte vždy v dome manželovej rodiny. A už sa mi dnes nechce písať, bolia ma oči a asi i srdce. Možno som si trochu uľavila týmito serepetinkami. Prepáčte mi. Rada čítam i vaše veselé srandičky. Každý máme nejakú rodinu. Tá manželová nám pripravila ,,krásne prázdniny". Vlastne som si ich pripravila už pred rokmi sama, keď som tu prišla bývať. Dobrú noc.