úplne úplne súhlasím s JAJA11, myslím že najrozumnejšia zo všetkých rád
Mám 12-ročnú, presne tieto momenty si zažívam, keď si ona povie že to má byť takto, tak nevníma, nerozmýšľa, nepočúva argumenty. Dovolím jej to a ona sama potom vidí že to bolo jednak zbytočné a jednak pre ňu zaťažujúce
a presne ako píše JAJA11, po návrate (napr. z toho kostola, čo celú dobu by ona mala cez ruku zbytočne prevesený kabát, alebo by sa v ňom potila), ju objímem a úplne v kľude sa s ňou porozprávam, chcem aby sa sama už keď je po všetkom zamyslela a ona sama prišla na to, že mama je rozumnejšia, skúsenejšia a máva 98% pravdu
. (Tá moja tiež často plače, ale skôr kvôli citovým veciam, v takýchto prípadoch si to vynucuje skôr tou hádkou a zaťatosťou). Myslím že ak sa bojíš že ju strácaš, nejde o to sa nepohádať, to je občas "normálne", ide o to myslím, počúvať aj v tej hádke čo hovorí, ak je možné tak ani v "hádke" nepovedať čo by si mohla ľutovať, a najmä keď sa tie záporné emócie vybúria, úprimne, s láskou sa o všeličom a o všetkom porozprávať a najmä jej prízvukuj že ju ľúbiš.
Možno by bola zaujímavá odpoveď na otázku, či bola takáto plačlivá vždy, alebo je to záležitosť posledných 2 rokov...