Strucne a jasne - dcera ta vydiera.
Zbytocne sa tu rozpisovat litanie dolezite je :

Nepomoze nic ine len stanovit pevne a nemenne pravidla domacnosti.



Ak bude aj nadalej vynucovat placom co chce ona, netreba trestat, len urcit cast bytu - napr. izbu a tam ju odviest a nechat tam. Povedz, ze ju mas velmi rada, a ze je ti smutno, ked ju vidis plakat. Ked prestane, nech sa k vam vrati. Ak by chcela z izby ist von, nepustit, ak by doslo k fyzickemu samoublizovaniu- hadzanie na zem a pod. pridrzat dieta v tesnom zobreti kym amok neustupi.

P.S. nedaj sa citovo vydierat. Aj ked to boli, v tychto jej pripadoch trucu bud razna a nech nevidi, ze sa koli tomu trapis.

Keď vidím "výchovu" niektorých dnešných detí, tak mi stúpa tlak. Aj u vnuka som potrebovala dcére vtĺcť do hlavy, že ľúbiť dieťa neznamená mu ustupovať a chváliť, ale vymedziť pravidlá. Teraz má druhé a vidí, že všetky chyby urobené vo výchove u toho 2,5 ročného sa jej vracajú ako bumerang. Týmto som chcela povedať, že s najväčšou pravdepodobnosťou aj dcéra zadávateľky bude hýčkaný rozmaznaný veľa rokov jedináčik, ktorý ide do predpuberty. Kdesi som začula, že dieťa sa dá a má vychovať do 3 rokov, lebo potom je to už zbytočné. Ja by som dieťa odviedla k nejakému psychológovi, aby vylúčil alebo potvrdil precitlivelosť, prípadne zistil, či nemá aj nejakú poruchu či chorobu. Podľa jeho zistení - v prípade, že je dcéra len vydierací ufňukanec, tak jasné pravidlá a fňukanie ignorovať. Samozrejme chváliť a pozitívne motivovať.

ad " ocino jej vysvetlil, ze vonku je teplo a ze ta vec na oblohe je slnko a ze nas ta vec zohrieva, my vsetci sme sa zasmiali, a ona sa royplakala."
Mne to pripadá, že si nevie poradiť s určitou emóciou, možno neistotou spolu s tvrdohlavosťou, čo ju rozplače. že sa s ňou pohádate asi nepomôže. Skúste sa vyvarovať hádky, zahryznite si do jazyka, vysvetliť krátko môžte, ale neriešiť to , nekomentovať, pri tvrdohlavosti je dobré nechať nejaké zdané dvierka na únik, kompromis -napr. tak si zober aspoň ľahší kabát, a pod.. Samotný plač nekomentujte. Trvajte len na dôležitých veciach, ale drobnosti ani neriešte. Ten kabát je napr. pre mňa drobnosť, tu by som ponúkla tú alternatívu a rešpektovala rozhodnutie.
Má tie problémy aj mimo domu, v škole, u babky, keď je bez rodičov?
Vzhľadom na vek by som už skúsila psychológa.

Moja laická "diagnóza" /v zmysle prečítaného/: žiarlivosť
Otázky:
1. ako a od koho sa dcéra dozvedela o súrodencovi?
2. ako sa "chystala" na jeho príchod? /tešila sa, ignorovala ho,.../
3. ako sa zmenilo jej správanie po jeho príchode na svet /doma, v škole, v rodine/?

Moje laické rady matky:
Aj keď to môže byť pri malom dieťati náročnejšie, nie je to nemožné - ak si to doteraz nepraktizovala, zabezpeč si pre syna dozor /otec, starí rodičia, suseda, kamarátka.../ a vyhraď si čas /aspoň z času na čas/ IBA PRE SVOJU DCÉRU. Spravte si len vy dve /alebo spolu s jej kamarátkou, kamarátkami/ babský výlet - do cukrárne, do parku, do kina, na kolotoče, choďte sa spolu bicyklovať... Podniknite hocičo a hocikde, len musí mať vtedy pocit, že patríš IBA JEJ. A uvidíš, čo sa bude po čase diať... Nemusí to byť hneď, možno o pár týždňov, či mesiacov. No Tvoja dcéra to určite ocení... A potom sem napíš.
Ver mi, viem, o čom hovorím...

Z napísaného mám dojem, že Vaneska doteraz emocionálne nedokázala spracovať, že má doma "konkurenciu" v podobe jej mladšieho brata, ktorý je od Vás všetkých vo všetkom závislý a s ktorým sa "musí" deliť nielen o priestor v detskej izbe, ale aj vo Vašom srdci... Jej "bezdôvodná" plačlivosť môže byť jediný spôsob, ako upútať Vašu pozornosť a odpútať ju od brata, ktorému jej pochopiteľne venujete viac. Nemôže od Vás čakať, že ju prebalíte, nakŕmite, oblečiete, umyjete... Lebo to všetko dokáže už sama. Tak robí to, čo má s bratom ešte spoločné. Lebo to je jej jediná istota, že si ju všimnete...

doteraz jej ten plač pomáhal, prečo by mala prestať?
treba sa s ňou porozprávať, ale nie vtedy keď vás nahnevala a ste obaja vytočení.... treba si sadnúť a rozoberať to vtedy, keď ste obaja v pohode a vtedy je schopná sa zamyslieť nad svoji správaním.....
myslím, že sme si tým ako rodičia prešli všetci..... aj moje deti mali obdobia vzdoru, syn dokonca ako malý ušiel z domu :-), chce to však čas na deti a veľa lásky....
ak vaša dcéra pochopí, že ju máte radi a vysvetlíte jej, že také správanie je zbytočné, že robí zle aj sebe aj vám, tak sa to časom napraví.... možno by ste sa mohli zamyslieť aj vy, či nedostáva príliš veľa zákazov a ten vzdor sa ešte viac aktivuje.... treba sa zamyslieť a niekedy zákazy radšej nedávať, hlavne ak to je nejaká drobnosť...... aj ten kabátik, ja by som jej ho bez problémov nechala, nech si ho zoberie, ale potom by som bola dôsledná a nechala ju nech si ho aj sama nosí.... ak zistí, že ho brala zbytočne a mala s ním starosti, tak si to druhý raz rozmyslí.....

No mne to celé pripadá, ako keby bola až veľmi precitlivelá. To, že sa rozplače, lebo jej je teplo, to nie je z trucu, ale že si s tým asi nevie rady. Môj syn má tiež niekedy takéto stavy, ale to najmä keď je unavený, a hlavne, má 3 roky iba. Možo by nezaškodilo, ak by mamina skočila za psychológom, pravdepodobne poradí viac.

Mirqua, čítaj aj tu, je to podobný problém, ľútostivosť, ktorá súvisela s pribudnutím súrodenca.
http://najmama.aktuality.sk/poradna-...dil-druhy-syn/

1. nevenovat jej pozrnost ked place, nech sama pride na to, ze to nie je riesenie
2. urcite si ju nedoberajte za ziadnych okolnosti. Ma vo Vas vidiet oporu a nie dalsieho podpichujuceho spoluziaka. Ak si kabatik bude cely cas sama niest, nech si ho nesie. Ona bude obmedzovana, nie vy.
3. Okrem toho netreba podceňovat jej precitlivelost. Venuj jej osamote hodinku, napríklad pri obede v restauracii, a skus z nej nenapadne, kamaratsky dostat nejaku informaciu, co je za jej placom.
4. ak mas podozrenie navstite lékarku, u niektorych 9-rocnych sa uz prejavuju pubertalne vlastnosti. Urcite sama vies, coho je zmena hormonov schopna

dieťa je rozmaznané a zlyháva výchova.......

narodená v septembri?Mám okolo seba zopár pán,ktoré si všetko a vždy vyrevú až do dospelosti či staroby.Alaya má pravdu,dobré rady.

úplne úplne súhlasím s JAJA11, myslím že najrozumnejšia zo všetkých rád
Mám 12-ročnú, presne tieto momenty si zažívam, keď si ona povie že to má byť takto, tak nevníma, nerozmýšľa, nepočúva argumenty. Dovolím jej to a ona sama potom vidí že to bolo jednak zbytočné a jednak pre ňu zaťažujúce a presne ako píše JAJA11, po návrate (napr. z toho kostola, čo celú dobu by ona mala cez ruku zbytočne prevesený kabát, alebo by sa v ňom potila), ju objímem a úplne v kľude sa s ňou porozprávam, chcem aby sa sama už keď je po všetkom zamyslela a ona sama prišla na to, že mama je rozumnejšia, skúsenejšia a máva 98% pravdu . (Tá moja tiež často plače, ale skôr kvôli citovým veciam, v takýchto prípadoch si to vynucuje skôr tou hádkou a zaťatosťou). Myslím že ak sa bojíš že ju strácaš, nejde o to sa nepohádať, to je občas "normálne", ide o to myslím, počúvať aj v tej hádke čo hovorí, ak je možné tak ani v "hádke" nepovedať čo by si mohla ľutovať, a najmä keď sa tie záporné emócie vybúria, úprimne, s láskou sa o všeličom a o všetkom porozprávať a najmä jej prízvukuj že ju ľúbiš.

Rodič nevie vydrbať so svojím deckom ?
Nuž smutné...

Pokiaľ tam nie je fakt nejaký problém, týkajúci sa zdravia, tak neriešim.

Vnučke síce veľa povoľujeme, ale aj bezhraničná láska má svoje hranice.
...a ja rozhodne nemám problém jej jednu výchovnú po tých dvoch peproch.