miskakov Zdravím Vás. Môj priateľ po autonehode zostal príputaný na invalidný vozík ale v žiadnom prípade ho nechcem opustiť. Ide jednak o strašné výčitky svedomia nakoľko je to čiastočne moja vina. Ale horšie je, že je mesiac doma po rehabilitácii a liečení a on sa strašne zmenil. Nikam nechce chodiť, je uzavretý, stále nadáva, nie je s ním žiadna reč, všetko je podľa neho v pohode, nič nechce, mám pocit, že ma ignoruje ako keby ma nechcel ale vidím, že nie je to s ním dobré a s jeho mamou taktiež. Nechcem ho stratiť v žiadnom prípade, chcem by sa vedel znova pousmiať na maličkosťou ako predtým, Plačem keď ho vidím smutného, uzavretého. Poraďte mi ako mám s ním hovoriť, aby ma zas nevyhodil, aby sa znovu usmial, aby to bol ten starý chlapec, ktorého som kedysi spoznala, lebo jeho trápenie je dvojnásobným mojím trápením. Prosím, ďakujem...
Mesiac po nehode , pripútaný na vozík ???
Zmenený je ?
Atď ...
Nečuduj sa mu ...to sa ani nedá .
Možno , povedal by som , že skôr určite Ťa chce doslovne od seba odpudiť ...to je v takýchto prípadoch viacmenej vždy ...viď M.Gombitová - najmarkantnejší a najznámejší prípad na Slovensku .
Inak ???
Hádam všetko čas vylieči , nič iné ...trpezlivosť božská .
Ak Ti fakt na ňom záleží , tak vydržať budeš musieť , ak teda chceš ...
Miesto plaču úsmev ...miesto slzy pusa ...
Ak bude nadávať , nadávaj ešte viac ...poprípade aj facku mu daj , nech sa zobudí , preberie ...
P.S.:
Som inakšie síce problémy mal ...tá moja sa so mnou teda nemaznala niekedy ...ale len v medziach normy .