Vaša otázka je veľmi všeobecná, neuvádzate o aké podanie ide. Zákon o správnom konaní je všeobecný procesný predpis, ale na Váš podnet sa môže vzťahovať osobitný predpis a aj osobitné lehoty a následky ich nedodržania. Rozhodne nemožno povedať, že keď správny orgán nerozhodne v určenej lehote (a podľa správneho poriadku ide o poriadkové lehoty) automaticky to znamená, že žiadosť je vybavená kladne. Aj komentár, ktorý uvádzate uvádza príklady "kladného vybavenia" príkladmo s uvedením osobitných zákonov, z ktorých takýto postup vyplýva.

To je mi jasné, avšak Správny poriadok (Zákon o správnom konaní) nerieši dôsledok nevybavenia podania - ako som už v úvode uviedol a doplnil referenciou.

Otázkou teda ostáva, ako sa má postupovať v prípade nedodržania lehoty. A tu je podľa mňa otvorená možnosť využitia princípov analógia legis, príp. analógia iuris. To obzvlášť v tom prípade, ak nesplnením si povinnosti orgánom štátnej správy hrozí, alebo už došlo k porušeniu občianskych a ľudských práv občana.

Čo Vy na to?

P.S. Predpokladajme, že procesné chyby by súviseli so zákonom o sociálnom poistení alebo zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Aj keď, podľa mňa to nehrá kľúčovú rolu - obe tieto normy totiž buď pracujú s 30-dňovými lehotami, alebo žiadne lehoty na vybavenie nestanovujú (t.j. mali by sa, podľa mňa, riadiť Správnym poriadkom).

Bavíme sa stále v teoretickej rovine. Správny poriadok rieši v ustanovení § 50 opatrenia proti nečinnosti, ak správny orgán nekoná, treba využiť toto ustanovenie a domáhať sa konania na nadriadenom orgáne.
Naviac v správnom práve je použitie analógie obmedzené, ak nie rovno vylúčené.

Žádostí, která se do 30-ti dnů nevyřídí sama, není nutné se zabývat!

Toto je asi postoj správneho orgánu!

Podľa mňa ale § 50 implicitne nariaďauje konanie odvolacieho orgánu ex offo, keďže hovorí:

"Ak to dovoľuje povaha veci a ak nápravu nemožno dosiahnuť inak, správny orgán, ktorý by bol inak oprávnený rozhodnúť o odvolaní, sám vo veci rozhodne, pokiaľ správny orgán príslušný na rozhodnutie nezačal konanie, hoci je na to povinný alebo pokiaľ nerozhodol v lehote ustanovenej v § 49 ods. 2.".

To je ale v praxi ťažko predstaviteľné, keďže odvolacie orgány nie sú štandardne informované prvostupňovými orgánmi o ich vlastnej činnosti a teda začatých konaniach.

Teda, modifikovaná otázka: Čo potom, ak ani § 50 neodstráni vzniknutý protiprávny stav?

P.S. Prečo by malo byť v správnom práve "použitie analógie obmedzené až vylúčené"?

P.P.S. Okrem toho, § 50 prakticky odstraňuje právo na odvolanie, keďže odvolací orgán by rozhodoval ako prvostupňový a tým pádom by odpadla možnosť odvolania k nadriadenému orgánu (keďže takýto by už nebol - chýbal). Toto je, podľa mňa, vážna chyba v zákone, ktorá je v rozpore s Ústavou.