Neviem, či dokážem pomôcť radou, ale pridám aspoň svoju skúsenosť. Sestra, taktiež s diagnózou schizofrénia, sa nám neustále telefonicky i osobne vyhrážala, že sa zle staráme o svoje deti, že sú to vlastne jej deti, písala na nás stále mnoho sťažností na všetky úrady, na ktoré si spomenula. Neustále som bola kontrolovaná zo strany sociálky a mesta, či nezanedbávam výchovu svojich detí. Škôlka, škola, náš detský lekár neustále vypisovali na nás posudky. Bolo to pre nás s manželom veľmi ponižujúce, nie sme žiadne sociálne prípady, obaja so vzdelaním, relatívne s nadštandardnými príjmami, bývanie v samostatnom dome s obytnou plochou 260 m2. Keď sme pochopili, že toto všetko je prejav choroby a dobrým ani zlým slovom nezmôžeme nič, kontaktovali sme sa s jej lekármi a začali sme s nimi spolupracovať. Je to veľmi dlhý proces, celé to trvalo 7 rokov, ale nakoniec sme súdne docielili zbavenie právnej spôsobilosti sestry, keďže všetky tieto jej prejavy boli dôsledkom nedodržiavania liečby nariadenej jej psychiatrom. Teraz je umiestnená v domove sociálnych služieb, stav sa po 2 rokov pravidelnej kontrolovanej liečby výrazne zlepšil, predchádzajúce dobré kontakty spred 10 rokov sa postupne obnovujú, pravidelne si ju berieme k nám domov nielen na návštevy, ale aj počas všetkých sviatkov a jednoducho vtedy, keď máme čas. Deti ju stále majú rady, keďže všetko jej vyčínanie okolo našich detí išlo mimo ich chápania, ona im vždy, keď vie, že po ňu prídeme, niečo kúpi, napečie koláč alebo vlastnoručne vyrobí (je veľmi šikovná na domáce práce). Relatívne dobre sa aklimatizovala aj v domove sociálnych služieb, majú ju tam radi a sama si teraz, keď už je pod správnou liečbou, povie, že vie, že je tam kvôli tomu, lebo neposlúchala a nebrala lieky na svoju chorobu. Bolo to však veľmi ťažké obdbobie.