Kompromisom je vykanie, ale s oslovením krstného mena. Napr, Jozef, mohli by ste dnes postrážiť deti?

My svokrovcom a tesťovcom vykáme, ale oslovujeme ich mama a oco.

ja som volala svojich nadejných "svokrovcov" ... pán, pani XXXX... priezviskom. Ale keby mi navrhli tykanie, asi by som to neodmietla. Ale skôr z toho dôvodu, že by som to brala už ako povinnosť. Zo slušnosti by som neodmietla, i ked by mi stalo bolo príjemnejšie oslovovanie priezviskom.

Nám zať tyká. Moju 1/2 oslovuje mama. Mňa oco, prípadne Džordžo.
Dcéra svokrovcom tyká tiež...

Nuž - klobúk dole pred mladými. Ešte poznajú úctu (nie ako keď ťa zastaví 25-ročný policajt a zrúkne "Navaľ doklady" a pritom máš 60+).
Čo sa týka druhej časti - moja skoronevesta mi vyká... . Mimochodom - aj ja mladým, najmä ak ich nepoznám - zásadne vykám, ale len do chvíle, pokiaľ mladý neprekročí určitú hranicu. Potom zmením repertoár....

Zatiaľ ďakujem. Je to poučné.

netreba to siliť, ak sa vzťahy vyvinú dobre, môže sa navrhnúť tykanie aj po určitom čase

Tykame si v rodine vsetci a aj sa oslovujeme menom.

Mozno po svadbe by sa dalo uvazovat o tykani, ale pred svadbou nie.
Nam nevesta vyka. Manzelka jej navrhla tykanie, ale nesuhlasila. Ja som nenavrhol, nezda sa mi to vhodne.
My ju volame menom, ona nas mama a tato.

Odkedy sa nám narodil malý, tak zo svokrovcov sa stala babka a dedko a vykám im. Dovtedy som svokre vykala, ale nijako som ju neoslovovala. Bolo to napríklad: "podali by ste mi prosím Vás pohár?". Mne tieto rodinné "tykačko vykačky" inak prídu vcelku zábavné, pretože s veľkou časťou svokrinej rodiny (vrátane jej súrodencov) si tykám ale s ňou nie. Mne by to prišlo oveľa viac prirodzené, pretože sa v podstate po svadbe stávam súčasťou aj manželovej rodiny a je mi zvláštne blízkemu človeku vykať, ale samozrejme to tolerujem. Možno je to tým, že už som nezažila dobu, kedy sa rodičom vykalo. Ja som ju požiadala, aby mi tykala, pretože mi to bolo divné. Len tak pre ilustráciu - s koľkými cudzími ľuďmi si v živote začneme tykať, napríklad aj s omnoho staršími kolegami, ale v tej rodine to stále zostáva v rovine vykania.

Ja som vela rokov svojho zivota prezila v zahranici,vo viacerych krajinach. Takmer vylucne sa tykalo,aj ovela starsim ludom,povazovalo sa to za bezne.Nielen v rodinach,ale aj v beznom zivote.
Preto mi to pripada trochu divne, ked my tu doma na Slovensku si stale potrpime na vykanie.
Myslim si, ze ovela dolezitejsie je ako sa k sebe navzajom spravame,nie ako sa oslovujeme.

Inak, ja svokrovcom tiez vykam,tykanie nenavrhli.Ale prijala by som to,bol by ten vztah menej formalny,priatelskejsi.

Ja svokre vykám, manžel vyká mojej mame...zdá sa mi to rozumné a úctivé
Manžel však pracuje mimo SR a vraví, že všade si všetci tykajú...je to asi na každom z nás - ako sa mu páči...
..inak, ťažšie sa vysloví Vy somár, ako Ty somár

Ja som svokrovcom vykala, môj manžel tak isto. Nevesta mi tiež vyká, aj syn jej mame.
K tej Evkinej poslednej vete. Otec hovorieval, že niekedy sa v niektorých rodinách manželom onikalo. Spomínal, že nejaká žena keď sa na muža nahnevala nemala problém povedať oni staré hovado. To len na odľahčenie

Manzelia si onikali snad asi posmesne.
Co si ja pamatam, v nasom regione sa nikdy priamo neonikalo (ako v starych ceskych filmoch pre pamatnikov = vplyv nemciny), iba mladsia generacia medzi sebou ak rozpravali o niekom nepritomnom zo starsej generacie.

Ja som svokrovcom vždy vykala, svokor mi navrhol tykanie, ale svokra nie a bolo mi divné, že jednému tak a inému onak, tak ostalo vykanie. Po svokrinej smrti mi svokor opakovane pripomína tykanie, ale po 25 rokoch mi to akosi "nejde z huby" .
Keď som pred 30 rokmi nastúpila do prvého zamestnania, mala som kolegyne vo veku mojej mamy medzi 40-50, vtedy pre mňa takmer dôchodkyne. Od prvého dňa navrhli tykanie a za každú chybu som mala zaplatiť panáka, tak som sa to veľmi rýchlo naučila. :-)

Hneď po svadobnom obrade sme obidvom nevestám navrhli tykanie, nie je žiadny problém takejto komunikácie, určite je to milšie, ako vykanie. Vždy som bola za tykanie.

To nebolo posmešne, to je fakt. Veď to bolo pred viac ako 80 rokmi. Ako deti, keď sme chodili babke a dedkovi na prázdniny bolo nám divné, keď ujčiná čo bola z Bratislavy o 9 rokov staršia od ujca a tykala a ich vlastné deti im vykali. Aj moja mama ako najstaršia čo bola vo veku ujčiny.

moji praprasatarí rodičia si po svadbe onikali (taká bola zvyklosť) aj keď si určite v školských laviciach neonikali, už prastará mama svojmu mužovi onikala a on jej vykal(aj to bola už taká zvyklosť) podľa spomienok mojej mamy s odstupom času bola mimoriadne komická výmena názorov Napr ONA "Oni nezavreli vráta, ON na to však ste videli že idem s kočom tak ich chodte zavrieť ONA však ich mali zavrieť keď vypriahli kone a pod"

My sme svojim rodičom vykali celý život (ťažšie sa odvrávalo)

Mojej starej mame vykala aj jej najmladšia sestra, lebo bol medzi nimi veľký vekový rozdiel