nedá mi nepridať môj príspevok.
od malička som chcela ísť na medicínu, byť lekárkou, moja krstná mama je sestrička v nemocnici a naozaj od malička ma brávala k pacientom, bola som pozrieť v pitevni, nosila mi striekačky injekčné, drievko, ktorým pozerá doktor do úst a veľmi som sa tomu tešila.
Na gymnáziu som mala samé jednotky z chémie a z biológie - vždy ma chémia bavila, keďže ocino chodil na chemickú - nemala som problém ( jaski som to mala vrodené). V druhom ročníku na strednej, počas rozhodovania sa na školy som zvažovala medicínu s právom...keby nebolo tej osudnej nehody ( videla som ako predomnou auto zrazilo chodca) idem na medicinu, v tom momente som nevedela čo mám robiť, krv mi nevadila, nič mi vlastne nevadilo, len mi došlo tak strašne ťažko...že prečo sú ľudia neni opatrnejší...šla som na právo ( už študujem 4 rok, mám 21 rokov, no nenapĺňa ma to vnútorne, veľmi to ľutujem, že som nešla na niečo čo by ma naozaj bavilo a o čom som snívala dlhé roky, občas sa naozaj pristihnem, keď som s krstnou v nemocnici, ako mi je ľúto za doktorkým plášťom...)
Nemôžem sa na seba ani pozrieť, lebo právo, ktoré je inak o ničom a nikam nevedie..vlastne vedie k aroganicii a ludskej hlúposti som vymenila za skromnú pomoc chorým a trpiacim ľudom...
Nemám už na školu peniaze, keďže geniálny zákon je taký aký je...už nemám šancu to zmeniť a navyše sa mi zdá, že už predsa mám 21 rokov...
a čím som staršia tým viacej pochybujem o tom, že právo je to, čo by som chcela robiť...
a preto, ten kto chce ísť na medicínu z VNÚTORNÉHO PRESVEDČENIA, toho POCITU, ŽE JE TO ONO, nech nemá pochýb - naozaj je to to PRAVÉ POVOLANIE...teraz to už viem, poučená a nešťastná, ale možno budem dobrá právnička...aj tam ľudia potrebujú pomoc i keď nikdy to nebolo mojím snom...