Prilepím sem analýzu internetovej diskusie.
Jej autorom je Peter Kupčík
Analýza internetovej diskusie
Toto je článok o ničom. O ničom konkrétnom. Nemá totiž obsah. Jeho obsahom je forma. Je to článok o forme internetovej diskusie, o algoritme jej rozvoja.
1. Niekto napíše článok. Môže to byť vyjadrenie názoru na niečo všeobecne známe. Osemtisícdvestosedemdesiatydeviaty názor, ktorý pravdepodobne nikoho nezaujíma. Ale môže obsahovať aj novú a zaujímavú myšlienku. Ak je jeho autor skutočne dobrý, môže byť článok napísaný aj originálnou formou, môže byť vtipný, alebo môže vrcholiť silnou pointou. Vlastne je jedno, aký je ten článok. Dôležité je aby bol.
2. Zverejnený článok sa dostane k prvým čitateľom. Jeden z nich (nazvime ho A) naň napíše reakciu. Väčšinou je to kritický komentár. A v ňom vyvracia niektoré tvrdenie z článku. Málokedy vníma článok ako celok a nekladie si otázku, čo chcel vlastne autor článkom vyjadriť. Zameria sa na jednu alebo dve vety, prípadne len na jediné slovo. Vypreparuje ho a natrie reflexnou farbou, aby svietilo. Potom ho rozoberie na súčiastky, rozpitve ho na drobné kúsky, tie rozdrví na prach a vyfúkne ho pod článok ako svoju reakciu.
3. Druhá reakcia je odpoveďou na prvú reakciu od A. Autor druhej reakcie (nazvime ho B) kategoricky nesúhlasí so všetkým, čo A napísal. Pravdepodobne mu prekáža, že A si z celého článku vybral len jednu málo podstatnú, priam že okrajovú časť, zveličil ju a následnou prehnanou kritikou urobil z autora článku idiota. Prekáža mu to, ale nevie to dať najavo. Snaží sa teda aspoň vyvracať argumenty, ktoré použil A.
4. A je však líška podšitá, ostrieľaný účastník stoviek internetových diskusných maratónov. Dobre vie, že B vo svojom príspevku nepriniesol nič nové, len inými slovami zopakoval tvrdenia autora článku. S radosťou mu to pripomenie a k tomu pridá zopár akože dobre mienených rád, ktorých skutočným cieľom je ponížiť B, dať mu najavo vlastnú prevahu a zabrániť, aby sa ešte niekedy staval do cesty A.
5. B je čistá duša. Mlčky prehltne všetky urážky, ktorými ho (možno len v rafinovaných náznakoch) častuje A a bojuje ďalej. Vytasí novú, mocnú zbraň. Naformuluje otázku. Táto otázka zásadným spôsobom zmení charakter diskusie. Aspoň B v to dúfa. Či presnejšie on v to verí. Na túto otázku je možno dať len kategorickú odpoveď. Konečne svitne svetlo a ukáže sa, aký A vlastne je. Takže A, čuj otázku a hotuj odpoveď, alebo zmĺkni naveky!
6. A môže byť aj chvíľu zaskočený a môže rozmýšľať, ako zareaguje. Jasne, že neodpovie na otázku priamo. Napíše, že otázka, ktorú B kladie, len dokazuje jeho naivitu. Navyše si A v znení otázky všimol formuláciu, ktorú podľa neho s obľubou používajú prívrženci istej zavrhnutiahodnej ideológie (nazvime ju škaredý izmus). A vysloví podozrenie, že aj B je prívržencom škaredého izmu.
7. B sa zadúša od rozhorčenia. Nikdy v živote nemal nič spoločné so škaredým izmom a teraz musí čeliť takémuto nespravodlivému obvineniu. Dištancuje sa, vysvetľuje, presviedča, chŕli vodopád argumentov (nazvime ho argumentopád), že hodnoty škaredého izmu sú mu cudzie. To všetko zbytočne, pretože...
8. ...pretože pre A je B-ov argumentopád nepodstatný. Je mu jedno čo si myslí a aké hodnoty vyznáva B. Ide mu hlavne o získanie prevahy v diskusii. Preto napíše, že o prívržencoch škaredého izmu je známe, že sa často dištancujú od tohto označenia. Svoje hanebné názory halia do kabáta iných, menej škaredých (prípadne až neutrálnych) izmov. Ale je im to prd platné, pretože ich podlé správanie demaskoval už sám Veľký Klasik – nespochybniteľná autorita v identifikácii prívržencov škaredého izmu a tiež všetkých ostatných problémov zbytku vesmíru.
9. V tomto momente sa do diskusie môže zamiešať niekto tretí (nazvime ho C). Povedzme, že C sa snaží vystupovať ako integrátor, či mediátor, skrátka ako niekto nad vecou, kto zmieri rozhádané strany. Mimoriadne snaživý C môže dokonca navrhnúť aj jedno veľké, všeobsahujúce riešenie, ktoré by mohlo byť prijateľné pre každého účastníka sporu, dokonca aj pre A a B.
10. B dá C príkro zamietavú odpoveď. Inými slovami, pošle ho niekam... A ho totiž smrteľne urazil, a hoci je B v podstate ľudomil, tentokrát nepristúpi na žiadne zmierenie. Chce krv, aspoň virtuálnu a dúfa, že tú krv bude cediť A.
11. A má z vývoja udalostí neskrývanú radosť. Vykašle sa na B, ktorý ho už aj tak začínal nudiť. Vykašle sa aj na nejaké zmierovanie a pustí sa do C, ktorý sa mu takto sám (nič netušiaci) ponúka ako na tácke. Najskôr ho opatrne pochváli („konečne niekto rozumnejší, než ten škaredý izmista B“), aby ho následne mohol zadupať pod virtuálnu zem. Ešte nevie ako, ale vie, že to urobí. Už teraz sa na to teší.
12. ...
13. ...
14. a tak ďalej,
15. a tak dookola,
16. stále to isté,
17. obviňovanie,
18. škatuľkovanie,
19. demagógia.
Takéto internetové diskusie nemajú jasný koniec, alebo dokonca nejakú pointu. Končia sa vyčerpaním diskutujúcich a stratou pocitu, že diskusia má zmysel. Naozaj sa to nedá robiť inak?
Peter Kupčík