Ale tak hádam sem-tam zmeníš názor, či nie? Predsa len sa meníme, náš pohľad, nové skúsenosti...

povedala by som,že ani nie ale to neni sem do témy...

plne súhlasím,že je to vec názoru.všetci máme svoje názory a preto tu je porada aby sa o tom diskutovalo a podelili sme sa o názory...ja som svoj vyjadrila ale tu platí kto nemá rovnaký názor ide proti nám a treba mu vynadať a podobne...a nevravím to iba ja

ked s niečim nesúhlasím nedržím ,,hubu a krok,, ale si poviem svoj názor na vec, je na tom niečo zlé? možno pre niekoho áno čo sa tým riadi ale ja nie.

Jarka, veľmi pekne ďakujem za modlitbu, stiahla som si ju a vďačne ju budem predriekavať svojmu staručkému tatenkovi.

Ďakujem, aj ja som si ju stiahla. Mojej mamke 80 roč. teraz zistili adenokarcinóm na hrub.čreve a nechce sa dať operovať. Bojujeme spoločne,lebo ja mám nohu v sadre.

Jarka, tvoja motlidbička ma potešila, v dnešnej dobe demokracie je smiešne , že človek potrebuje až odvahu, aby niečo také hodil na svetlo.
Nechcem sa už v tom špárať, všetko podstatné bolo viac menej povedané, aj keď ma ozaj prekvapila početná diskusia okolo takej malej nevinnosti.

Len som chcela dodať niečo z vlastnej skúsenosti: bola som ešte pubertiačka, keď švagrovi zlyhali obe obličky a začal chodiť na dialýzu - v tomto čase ešte 60 km od bydliska. Najprv 2x do týždňa , potom 3x.

V tom čase on i sestra mali 37 rokov a dve maloleté deti.

Sestra to ešte prekonávala odvážne sama, v nádeji, že nič nehrozí.

Stále sa to zhoršovalo, až raz v noci zavolali, že májú vhodného darcu na transplantáciu. Nebolo nad čím váhať, švagor sa rozlúčil a odovzdal jej i obrúčku, keby sa nevrátil.

Zo všetkých síl sme sa snažili podporiť, ale asi potrebovala niečo viac. Vtedy začala chodiť do kostola , úprimne sa modlila k Bohu a hľadala u neho záchranu.

To ju držalo psychicky nad hladinou.Švagor transplantáciu prežil, obličku organizmus prijal, avšak po roku zomrel na salmonelu, ktorej ložisko nevedeli nájsť a nakoniec nevydržalo srdiečko.

Dnes má sestra 55 rokov, od manželovej smrti zostala sama s deťmi, ale viera a chodenie do kostola jej ostali.Ako jej to pomohlo, to vie najlepšie ona, ale ak človek hľadá posledné zrnko nádeje na zemi a nenachádza ho, je dobré , ak tú nádej nájde v nadpozemskom.

Pasuliatko síce vyjadrila svoj názor, nikto jej ho nevyvráti, len formu vyjadrovania by som prehodnotila: kiež by na tie "kraviny " nebola nikdy odkázaná.

ps: jeden môj známy raz povedal: ak ja verím a nie je to pravda, nič sa mi nestane, ale ak ty neveríš a je to pravda.....

Za toto máš u mňa 100 bodov, aj keď sa v mnohých iných názoroch rozchádzame

Aj ja som bola taký zarytý ateista.... tak pred 20 rokmi... A už nikdy nehovorím nikdy...

Nie je to moc tema pre mna, ale len ti chcem povedat, aky mam pocit s diskusie. Citala som ju od zalozenia temy az po koniec. Pasuliatko, tvoje reakcie su unahlene a dost necitlivo adresovane. Potom sa necuduj, ze nik s tebou nesuhlasi. Nazor, nech je akykolvek, sa neda presadzovat, alebo prezentovat hrubo a nasilim. A prave taky pocit mam z tvojich prispevkov. Ja som tiez dost temperamentny clovek, ale svoju energiu rozdavam na spravnom a vhodnom mieste. Takze, sorry, a bodka....

Som človek veriaci, aj napriek tomu že nechodim pravidelne do kostola, ale viem že je sila ktorá mi pomáha prekonávať všetky prekážky.
Poviem vám jeden príbeh, ktorý ma usvedčil v tom že viera je potrebná, a nie zbytočná.
Suseda bola na dovolenke v chorvátsku, stretla sa na pláži s priatelmi so Slovenska, rozprávali sa a jej malá dcérka chcela ist naspäť na deku, tým že to bolo kúsoček, pustila ju mamka samotnú.
Po chvilke sa pozreli a dieťa na tej deke nebolo. Mamička samozrejme, ako každá matka, nebola schopná reálne a triezvo uvažovať, a predstavovala si tie najhoršie scénare, nakolko aj dieťa bolo dost živé, tak si hned myslela že išlo do vody.
Táto priatelka aj s celou rodinou sú silne veriaci ľudia, a veria tomu že Boh je s nimi a pomáha im.
Ked mi rozprávala tento príbeh išiel mi mráz po chrbte a pochopila som ešte viac že viera je potrebná.
Celý čas ako malú hľadali, tak sa táto priateľka modlila k Panne Márii, aby ked sa vrátia na deku, aby tam to dievčatko už bolo, aby sa jej nič nestalo, nech ju ochráni.
A veru, ked išli na tú deku, po polhodinovom hladaní, to dievčatko tam už bolo, našťastie ju jeden chorvát zbadal že asi sa stratilo, tak ju zobral tým smerom odkial prišlo.
Všetko šťastne skončilo - viera vo všetkých ostala, a ja verím že im pomohla.
A príbeh tejto rodinky je ešte jeden. To som povedala tiež že to musel byť zázrak.
Majka má dvoch synov - po dlhšej dobe otehotnela ked už boli chlapci väčší, a čakala dievčatko. Lekári jej však povedali že dievčatko sa nenarodí zdravé. Že bude postihnuté.
Odporučili jej interupciu.
Majka sa s celou rodinou modlila počas celého tehotenstva nech jej Boh pomôže, zvládnuť celú situáciu. Pre interupciu sa nerozhodla, rozhodla sa že dievčatko donosí, a bude sa o starať ako bude vedieť.
Po deviatich mesiacoch sa im narodila krásna ZDRAVÁ dcéra ktorá je už dnes vo veku puberty.
Takže opäť je tu tá viera, ktorá im pomohla prekonať toto ťažké obdobie, ked nevedeli čo ich čaká - a to že sa im narodila zdravá dcéra, tak to bolo ako zázrak, a nie len pre nich ale aj pre lekárov.

všetci potrebujeme v niečo veriť. niekto sa modlí, lebo mu to dodá silu.
ja verím v Osud. Všetci máme vo veľkej knihe napísaný svoj Osud. Každý má svoj osud čo má, ako bude žiť, čo ho čaká od narodenia až po smrť.
Nejaká sila existuje, neviem čo to je, ale ja verím v to. všetko v živote je tak ako má byť, čo sa má stáť stane, čo sa nemá stáť nestane.
takže ja nato mám tiež svoju filozófiu, a nikomu neberiem tú jeho. ten verí v to, druhý zas v tamto, dovolím si tvrdiť, že je to o psychike človeka.

vyjadrila som svoj názor

Slová , slová , tie slová sú dôležité ......

S týmto na 100% súhlasím...

Ako rozvedená som sama vychovávala tri deti a pri tých všetkých povinnostiach som akosi nemyslela na duchovnú stránku života, ani deti som k tomu neviedla. Pokrstené sú a ako dospievali názor na duchovno si vytvorili sami. A potom mi zrazu, v plnom zdraví zomrela najmladšia dcérka.Veľmi ťažko sa mi to píše, ale odrazu pre mňa nič nemalo zmysel, načo vstávať, načo sa obliekať, načo variť? Vôbec som nemyslela na moje dve deti, ktoré žili pri mne. A vtedy ma raz moja priateľka zobrala so sebou do kostola...najprv som mala pocit, že tam nepatrím, že ja predsa nie som kresťanka..ale už to vo mne zostalo,ten zvláštny ukľudňujúci pocit. Doslova ma to tam ťahalo, chodila som hodne skoro pred začiatkom, veľmi mi pomáhalo to prostredie, to ticho keď som mohla nerušene rozjímať a rozmýšľať, tam som pochopila veľmi veľa a keď som po čase začala pociťovať odľahčenie na duši, pocit úľavy, to už som vedela že toto všetko je súčasť života. Nezmierila som sa s odchodom svojej dcérky, to sa nedá, ale vďaka Bohu som sa naučila s tým žiť.Viera je nesmierne dôležitá, k tomuto poznaniu som dospela trpkou cestou, ale niet nad osobné skúsenosti.

Vzhladom k necitlivemu vyjadrovaniu sa pasuliatka je velmi smutne, ze sa uci za zdr. sestru. Ja len dufam v zaujme pacientov, ze nikdy nebude robit na oddeleni, kde su aj tazko ci smrtelne chori ludia. Neviem ci sa to v skole neucia, ale zdr. sestra je najblizsie k pacientovi a najcastejsie, tak snad by mala mat dost empatie a nadej davat, nie ju brat. Tu vetu tak povedat nejakej modliacej sa pacientke na onkologii - no viem si predstavit jej naslednu psychiku.

Ked uz je tema o bohu, mna by tiez nik do kostola nedostal, leda tak ako na pozretie pamiatky. Nikdy nie modlit sa tam, pchat peniaze do najbohatsej skupine na svete a pocuvat farara, co mozno sa hresi.
Odsudzujem celu cirkevnu doktrinu, jej vrazednu historiu, jej falosnych zastupcov bozich na tomto svete - cest vynimkam.
Ale verim, ze nieco je, ze su anjeli strazni a prihovaram sa mojmu casto. Verim, ze jezis zil, mozno bol liecitel, mozno aj nieco viac, ale nemyslim si, ze potrebujem mat modlidbu prevzanu od cirkvi, ci s idolmi cirkvi.

Ale plne, napriek mojmu nazoru, respektujem tych ktori veria prave v to. Kazdy sa v case nudze prihovara tomu, comu veri. A pomaha to, ci sa modli k bohu, ci k jezisovi, ci k anjelovi alebo osudu, univerzu - na mene naozaj nezalezi. A na mene nezalezi ani tomu kto nam nakoniec pomoze, ako ho nazveme. Mozno sa nevola ani jedno z tych tisic mien, co mu ludia dali, ale hlavne je, ze vie ked ho oslovujeme a o nieco prosime. Ak to nie je v protiklade s jeho planom?, s osudom? pomoze.

Celkom sa cudujem, ze vas "spoluveriacich" dokazala vytocit nejaka pasuliatko. Ak verim v Boha tak asi viem preco a mojou vierou asi nedokaze zatriast, ak niekto napise, ze je to kravina. Mozem sa tak akururat zhovievavo vo svojom vnutri pousmiat ned jeho nevedomostou, pripadne ho polutovat, ze mu chyba zakladne poznanie, no nemyslim, ze by to stalo za tolke komentare. Kazdopadne kazdy ma na svoj nazor pravo, myslim, ze aj tu na Porade.

Ja osobne neocakavam od zdravotnej sestry, ze ma bude spovedat, ci podporovat vo viere. Uplne by mi stacilo, ak by si zodpovedne vykonavala svoju pracu. Samozrejme - veriace sestry to asi maju v praci lahsie, pretoze asi lepsie chapu zmysel svojej prace.

Ale z pohladu nas pacientov (veriacich) si myslim, ze kazdy z nas si ten svoj kontakt z Bohom musi aj tak zabezpecit sam. Ak by som mal zomriet v nemocnici, urcite by som sa lepsie citil v spolocnosti reholnych sestier, ako v pritomnosti niekoho, kto sa bude vysmievat z toho, ze sa modlim. No z hladiska mojej perspektivy nie je dolezite ako sa v nemocnici citim, ale ci si aj v takom (napr. ateistickom) prostredi zachovam vieru. Nie v uzdravenie, pretoze to moze byt aj tak iba docasne, ale v Boha.

Kazdy sme sam zodpovedny za nase myslienky a ciny, nechcime, aby sa za nas modlili hlavne ini.

Apropos - nevidim velky rozdiel medzi nazorom pasuliatko, ktora nazvala modlitbu "kravinou" a tvojimi nazormi, ked inymi slovami za "kravinu" povazujes to, ze Kristus ustanovil na tomto svete nejakych svojich zastupcov. Nazyvas ich falosnymi, mas na to pravo, v ramci plurality nazorov. No celkom mi to nejde dokopy s tvojou kritikou necitliveho vyjadrovania inych.

trápny príspevok...urážaj niekoho iného laskavo. ja som povedala,že v to neverím a kto ano rešpektujem tak tu laskavo neutoč na moje povolanie ja som si hovybrala a viem prečo...a čo sa týka empatie...ale zbytočne tu budem niekomu niečo vysvetlovať...je mi to jedno a ukradnuté sú mi príspevky podobného typu na moju osobu...

Ospravedlňujem sa ak som mimo témy, ale žiada sa mi toto napísať.

Neznamená to, že keď máme 20-rokov, sme dospelí, tak už vieme všetko o živote. Nevieme ani zďaleka a musíme sa v živote naučiť zohnúť chrbát, aby nám ho osud nezlomil.....

Napíšem len pár slov z jednej zbierky básní, ktoré napísala jedna moja priateľka, keď je lekári dávali maximálne pol roka života a bolo to pred viac ako 20-timi rokmi, a ona si práve vtedy našla svoj vzťah k Bohu....a žije v zdraví doteraz.

citujem:

Buď pokorný, aby ťa nepremohol hnev,
buď láskavý, aby Ťa nepremohla nenávisť,
buď štedrý, aby Ťa nepremohlo lakomstvo,
dôveruj, aby Ťa nepremohla nedôvera.

V hluku sveta zabúdame byť pokorní,
v nepokoji zabúdame byť pokojní,
zabúdame na Boha i na samých seba.

Svoj kríž polož k Jeho krížu
a pocítiš jeho silu.

V tichu modlitby
tiché šťastie plynie
ako štít ťa zahalí
povedie do diali.

V rozvoji Ducha je spása
slovo Božie hlása
Najvyššiu Pravdu
Cez hmoty hradbu
ťažšie sa vníma Viera
slepotu sníma z ľudských očí...............

Veľmi pekné modlitby sú v Liturgii hodín pre laikov - kniha, vhodná ako vianočný darček.

Alebo http://www.breviar.sk/

sú tam krásne básne, chválospevy, ranné chvály a modlitby na celý deň. Niekedy stačí len otvoriť a trošku si počítať.

Ešte jedno Vás prosím, nechajte už to dievča na pokoji. Rešpektujte ju. Cítiť tu nedemokraciu, netolerantnosť.