[QUOTE=bonita;1225686]Vzhladom k necitlivemu vyjadrovaniu sa pasuliatka je velmi smutne, ze sa uci za zdr. sestru. Ja len dufam v zaujme pacientov, ze nikdy nebude robit na oddeleni, kde su aj tazko ci smrtelne chori ludia. Neviem ci sa to v skole neucia, ale zdr. sestra je najblizsie k pacientovi a najcastejsie, tak snad by mala mat dost empatie a nadej davat, nie ju brat. Tu vetu tak povedat nejakej modliacej sa pacientke na onkologii - no viem si predstavit jej naslednu psychiku.
QUOTE]
Prepáč Bonita, v žiadnom príspevku od pasuliatka som nenašla necitlivé vyjadrovanie čo sa týka súvislosti viery a pacientov, nikde neuviedla, že bude niekomu zakazovať, aby sa modlil, že sa bude z niekoho vysmievať, že bude ľudí o ktorých sa bude starať škatuľkovať na veriacich a neveriacich. Ona povedala len svoj názor a to je všetko. Mne skôr príde necitlivé tvoje vyjadrenie o jej práci. Uvedom si, že môže byť ďaleko lepšou zdravotnou sestrou ako veriaca sestra. Ona určite nikomu jeho vieru brať nebude.
Vieš som veriaca, ale s rovnakou láskou a presvedčením sa starám o pacientov bez viery, alebo pacientov s iným vyznaním viery. Rešpektujem moslimky, keď čítajú "korán". Všetko je o tolerancii, nie o viere či ne-viere.
Veď hlavne u chorých ľudí je dokázané, že viera a je jedno v čo viera, skracuje pobyt v nemocnici.
Stalo sa mi pred mesiacom u ťažkochorej starej pani Marty, ktorá u nás ležala dlhšiu dobu a bola bez viery, ako susedu mala pacientku po operácii veriacu, rozprávali sa spolu, tá veriaca sa modlila, ale neodsudzovala tú neveriacu. Pacientku po operácii prepustili. Mala som v ten deň službu a našla som pani Martu sedieť na posteli plakať. Sadla som si k nej a len tak bez slov som ju objala, tu neboli potrebné slová, jej prognóza bola veľmi zlá. Ona zrazu zadúšajúc sa plačom mi povedala:" Sestrička jedinú chybu, ktorú som v živote urobila, nedala som vieru svojim trom deťom a ako roky ubiehali, chcela som začať chodiť do kostola, ale bála som sa im to povedať, tak to ľutujem!! - v jej očiach bol hlboký nepokoj a strach. Ona však pokračovala ďalej a jej slová boli hlboké a pravdivé, povedala, že Boh nás hľadá, čaká trpezlivo na nás až pokým sa mu úplne zveríme do jeho rúk. Hovorila, že vždy keď bolo najhoršie na Boha myslela. Chytila som ju za ruku a spýtala som sa jej prečo to tým svojim deťom aspoň nepovie?!
V závere sme sa spolu pomodlili za ňu a jej deti - i keď bola neveriaca. Slzy uvoľnenia úplne rozpustili jej strach. Pani Marta s deťmi nakoniec rozprávala o svojich pocitoch, mňa milo prekvapili, že ju pochopili. Keď potom o dva týždne zomrela, cítila som aj ja sama pokoj v duši.
Chcela som tým len povedať, že viera sa nedá nanútiť, vzniká výchovou a skúsenosťami, najlepšie to však povedal František Saleský:
"Čas hľadať Boha je tento život.
Čas nájsť ho je naša smrť.
Čas mať ho je večnosť."