Veľmi správne. Kolízny opatrovník je od slova kolízia. Teoreticky môže ním byť každá plnoletá osoba, spôsobilá k právnym úkonom. Okrem tety zo sociálky to môže byť strýko, sesternica, bratranec, ak ho do tej funkcie ustanoví súd. A to je nabetón. Otázka posúdenia, či právny úkon je v záujme maloletého, výlučne spadá do právomoci súdu. Darovanie bytu maloletému ich rodičmi je kolíziou a dramatickou zápletkou. A tá môže mať v dospelosti detí nielen dramatickú zápletku, ale aj dramatický koniec. V tom má fakt nejakú spojitosť s múzami.

Žalobcovia J.P. a M.P. sa však domáhajú vyslovenia, že je
neplatný právny úkon, ktorým žalobca J.P. bez súhlasu svojej
manželky (žalobkyne M.P.) prevzal ručenie za záväzok žalovaného
T.L. podľa ustanovenia § 52 a nasl. O.z., teda právny úkon, ktorým
prevzal voči žalovanej štátnej sporiteľni povinnosť, že jej
pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí žalovaný T.L.

Prevzatie takejto povinnosti by vyžadovalo súhlas manželky
iba v tom prípade, keby ho bolo možno považovať za záležitosť
týkajúcu sa spoločných vecí.

Z ustanovenia § 147 O.z., podľa ktorého pohľadávka veriteľa
len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže
byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vyvodil súd prvého
stupňa, že podpisom ručiteľského záväzku vzniká záväzok aj pre
druhého manžela. Tento záver je však mylný. Podpisom ručiteľského
záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému
manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil,
hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na
ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej
manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie
ručiteľského záväzku súhlas. Prevzatie ručiteľského záväzku jedným
z manželov nie je teda právnym úkonom, ktorý by bolo možno
charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo
vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon
spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov
osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi
žiadne práva ani povinnosti.

Na tomto nemení nič ani ustanovenie § 147 O.z. Aj v tomto
ustanovení sa totiž naďalej považuje za zaviazaného z pohľadávky
voči jednému z manželov iba tento manžel, upravuje sa iba spôsob
uspokojenia tejto pohľadávky pri výkone rozhodnutia, a to tak, že
sa pripúšťa jej uspokojenie aj z majetku patriaceho do
bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov, nie však
z výlučného osobitného majetku druhého manžela.

Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym ručiteľom práve tak, ako je samostatným dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo ak spôsobil niekomu škodu a pod. Druhý manžel sa nestáva ani tu osobným dlžníkom; iba spoločný majetok manželov sa stáva so zreteľom na ich bezpodielový vzťah k tomuto majetku možným zdrojom uspokojenia veriteľa jedného z manželov.

Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského
záväzku jedného z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie
eventuálne predajom vecí, ktoré nepatria výlučne veriteľovi, ale
sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho
manželky, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je
záležitosťou, ktorá - ako nie bežná - vyžaduje pre svoju platnosť
súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný
trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného
majetku, nestáva sa však podľa ustanovenia § 145 ods. 2 O.z.
spoluručiteľom.

Preto nebolo možno vyhlásiť úkon, ktorým žalobca prevzal
ručiteľský záväzok, za neplatný.