Ešte raz srdečná vďaka všetkým za vašu podporu. Normálne ste mi nahnali slzy do očí. Som vám vďačná, že nie som v tom sama.

neboj nie si v tom sama. určite je vás doma viac takých, ktorých to trápi... no teraz je dôležité ,aby tvoja sestra nezostala v tom sama..držte sa..

Každý po opustení partnerom musí prekonať svoje fázy pocitov u tvojej sestry sú tieto fázy o to intenzívnejšie, pretože na rozchod nebola pripravená. Je to porovnateľné so stratou partnera, ktorý zomrel.
Väčšinou príde ku kolízii v myšlienkach, pocitoch a v správaní.
Najprv príde fáza nezáujmu: je to šok a odopieranie, človek sa správa ako robot, ma pocit, že je to len zlý sen a praje si dostať druhú šancu.
Po tomto šoku príde druhá fáza: nečakané pocity:
Príde k dezorientovanosti, náladovosti, strieda sa zúfalstvo, strach, pochybnosti o vlastnej osobe. Samozrejme okrem týchto psychických stavov prejavia sa aj fizycké ťažkosti - poruchy spánku, pamäte, koncentrácie, nechuť do jedla, nervozita a úzkosť.
V tretej fáze, hovorí sa jej nová orientácia:
človek začne žiť život aktívnejšie, už vidí perspektívy v budúcnosti, síce rozmýšľa občas nad rozchodom, ale zvyčajne už necíti nenávisť.
A vtej poslednej štvrtej fáze: koncepcia života:
človek už znovu nachádza zmysel života, sebavedomie.
Chcem len povedať, že je absolútne normálne, čo momentálne pociťuje tvoja sestra, dôležité je, aby o svojich pocitoch hovorila, ak bude mať pocit, že potrebuje pomoc, nech vyhľadá psychológa. Nech robí to, čo ju baví, počúva hudbu, pozerá filmy .... ale hlavne nech nesiaha po alkohole, alebo utišujúcich tabletkách, toto vyrieši problém na krátku chvíľu, utlmí myšlienky, ale potom to príde odznovu.
Potrebuje len čas ... čas na spracovanie rozchodu a to može trvať niekoľko mesiacov ak nie rokov .

Áno, čas, čas, keby sa tak dalo otočiť Arabeliným prsteňom a preniesť sa o takého pol roka dopredu. Ale ktovie, možno by to nebolo dobré, ktovie, čo nás tam čaká, že? Takže som rada, že jej držíme palce viacerí aby to zvládla a aby sa celkom nezosypala, aj keď k tomu v ten prvý deň nemala veľmi ďaleko.
Dúfam, že to bude zo dňa na deň lepšie. Lekár čas má v tomto prípade naozaj plné ruky práce.
Ešte raz vďaka - za sestru aj za mňa.

...
Chcem len povedať, že je absolútne normálne, čo momentálne pociťuje tvoja sestra, dôležité je, aby o svojich pocitoch hovorila, ak bude mať pocit, že potrebuje pomoc, nech vyhľadá psychológa. Nech robí to, čo ju baví, počúva hudbu, pozerá filmy .... ale hlavne nech nesiaha po alkohole, alebo utišujúcich tabletkách, toto vyrieši problém na krátku chvíľu, utlmí myšlienky, ale potom to príde odznovu.
Potrebuje len čas ... čas na spracovanie rozchodu a to može trvať niekoľko mesiacov ak nie rokov .[/QUOTE]

suhlasim so vsetkym, co tu bolo napisane, az na tie tabletky... mam este v cerstvej pamati, ako mi v pripade zlomeneho srdca pomohli. u mna to bol fakt necakany rozchod, naozaj podpasovka v case, ked som partnera potrebovala ako sol. bola som den po operacii a intenzita tej bolesti ma naozaj prekvapila, zasiahlo a bolelo ma to ovela viac, nez operacna rana... som citliva osoba a preplakala som predtym nespocetne vela vecerov, ale myslela som, ze toto uz ani neprezijem... a ani som nechcela. tie tabletky mi pomohli dostat sa cez prvych par dni. tiez zmena prostredia, blizki... kedze som sa zabyvala v BA, moja rodina nevahala a prisli pre mna tych niekolko sto kilometrov.

prešla som niečím podobným...
pomohla mi psychologička, a kamarátka...
netreba sa báť zájsť za psychologičkou - pomôže...
a naozaj práca a čas pomôže....
ja som vtedy študovala..takže pomohla aj škola...
i keď na druhú stranu pravda je taká - že po dvoch rokoch odlúčenia sme sa dali znova dokopy, a sme teraz manželia....
ale v prvom rade teraz musíte pomôcť sestre dať sa z toho von...a skúste to tou psychologičkou....myslím, že ona jej bude vedieť pomôcť...

Ja som teraz tiež po rozchode, hoci ten vzťah netrval tak dlho, ako u Tvojej sestry...keby sa mi takýto vzťah zrúti, tak sa asi ozaj zosypem....viem si predstaviť preto, čo prežíva Tvoja sestra....bolí to...a najmä, keď človek ani vlastne nevie, že prečo...niekto tu spomínal, že mu to Tvoja sestra vlastne dovolila...že tie signály tam museli byť už dávno....plne súhlasím...aj u mňa to tam bolo od úúúúplného začiatku...ešte sme spolu ani nechodili a už to bolo "zvláštne"....a počas vzťahu samozrejme tiež...videla som tie signály...no bola som taká zaslepená, že som myslela, že sa zmení....nezmenil...a skončilo to tak, že ma jendoducho vymenil....poučila som sa...niekedy človek musí ako sa hovorí padnúť na hubu, aby sa mu otvorili oči...niekedy je dobré počúvať aj okolie, ktoré to vidí bez okuliarov...sestre držím palce a verím, že raz príde ten, kto si ju bude naozaj vážiť....ale na to treba čas...a dovtedy nech si rozanalyzuje všetko, čo bolo v tom vzťahu, prečo to tak bolo...ak nájde chyby a dokáže sa z nich poučiť a v budúcnosti vyvarovať, potom to bude oveľa lepšie

""" Ak niekoho ľúbiš, nechaj ho ísť ... Ak sa vráti - bude tvoj navždy. Ak sa nevrati - nikdy tvoj nebol ... """

Mne sa stalo to iste, najradsej by som vyresetovala pamat, no ked clovek spadne s kona, musi na neho cim rychlejsie vyskocit, ja to robim tak, ze sa snazim volny cas travit s pritelmi, nebyt sama, znicit vsetko, co mi ho pripomina, zmenila som farbu vlasov, schudla som, snazim sa vyzerat co najlepsie a nelutovt sa, i ked niekedy to naozaj nejde a placem, no clovek sa nesmie zmierit s prehrou a hrat dalej,orientovat sa n inych chlapov alebo na seba este lepsie..

ešte chcem dodať, ona možno teraz upadne do letargie a nechuti žiť...ale musíš ju trocha prebrať...ísť von - najlepšie nejaký šport....plávanie..hocičo...
ale určite ju zober k psychologičke - kludne na prvé návštevy chodievaj s ňou...a postupne ju to bude baviť..uvidíš....chod s nou ku kaderníčke, manikérke...alebo sa prihláste spolu nakurz nejaké cudzieho jazyka...proste niečo s nou rob..i ked smaozrejme potrvá to dlhšie....kým bude ako tak schopná žiť...a znova si užívať život....ale tá psychologička určite!!! tá jej pomôže! aspoň jej pomôže odraziť sa ako tak z dna....držte sa...a možno to všetko muselo prísť..pre to aby stretla toho pravého...a za pár rokov to tak aj bude brať...
ja som si ničila vtedy nervy, zdravie, trápila..keby som mohla vrátiť čas už sa trápiť nebudem...je to ozdraví..ale v tom momente to nikto tak nechápe...je to vtedy bolesť....teraz som múdra - lebo som tým prešla...aj ona tým prejde, ver mi ...musí...lebo musí žiť...a ísť ďalej...či chce, nechce...musí....

Nikde neuvádzaš, koľko rokov má Tvoja sestra. Viem, že sa vraví "Láska kvitne v každom veku", ale inak môže rozchod znášať dievča, ak má napr. 23 a má život pred sebou a inak žena, ktorá má 50 a myslí si, že to bola jej posledná šanca...
Aj keď si myslím, že každý má iný prah citlivosti nielen na fyzickú, ale aj psychickú bolesť. Mala som kedysi kolegyňu, ktorá sa ako rozvedená matka, dokonca už aj babička, s dvoma dospelými deťmi nevedela spamätať z rozpadu vzťahu s človekom, o ktorom si myslela, že spolu prežijú peknú jeseň života. Podrobnosti nepoznám, ale faktom je, že s týmto svojím žiaľom skončila na psychiatrii. Nikdy by som to nebola na ňu povedala, že ju niečo v jej veku a s toľkými prežitými starosťami tak dokáže zlomiť. Neviem, ako dlho tam bola hospitalizovaná. Bolo to pred rokmi, no keď som ju bola navštíviť v nemocnici, vyzerala v pohode. No určite jej to prospelo, lebo po čase sa vrátila do práce, dnes je už na dôchodku a opäť sa teší zo života, jej veľkým koníčkom je záhrada, vnúčatá...
Hovorím to preto, že mnohí tu spomínali návštevu psychológa, či psychiatra... Ak budeš vidieť, že nestačíš na to so svojimi silami, kľudne vyhľadajte odbornú pomoc. Veď ak niekoho veľmi bolí hlava, ruka či noha, vyhľadá lekára. A ak bolí srdce, či skôr duša, tiež potrebuje pomoc.
A ešte jedno plus mi napadlo: nech sa sestra pozrie okolo seba, ráno keď otvorí oči, nech je vďačná za slnko, za to, že je zdravá, že vidí jarnú prírodu, že môže ísť na prechádzku, že si môže zabehať, sadnúť na bicykel, ísť do parku... Nechci si ani predstaviť, čo by bolo, keby práve bola jeseň alebo zima, pochmúrne rána a večery, zima, dážď... To by boli depky ako vyšité... Takže v lepšom období ju ten človek ani nemohol opustiť... Nech si vezme z toho to pozitívne. Ostatné zahojí čas. Určite. Viem, čo hovorím.
A ak by ani prebúdzajúca sa príroda nezabrala /možno je kaviarenský typ s cigaretou v ruke, ktorý rád relaxuje v nákupných centrách/, skús upriamiť jej pozornosť na niekoho v jej okolí, pre koho by ona mohla byť prospešná. Čo ja viem, napr. postrážiť susedke dieťa, prihovoriť sa mrzutej domovníčke alebo susedovi, pomôcť s doučovaním maturantom, spraviť chorému nákup, robiť spoločnosť niekomu, kto je celkom opustený /ONA MÁ TEBA, takže nie je sama/... Pomocou iným by vlastne pomáhala sebe - zabudnúť, aj keď len na pár minút denne, na svoje trápenie a začala by znova žiť - pre druhých.
P.S.
Minulý rok mi v priebehu 5 mesiacov zomrela blízka osoba - matka, ktorá tu zanechala 3 deti, najmladšie malo 6 rokov. To je skutočné nešťastie. Tvoja sestra je teda v podstate šťastná osoba. Povedz jej to. Obom Vám želám slnečný víkend.

Môžeš skúsiť vzbudiť v nej nenávisť k nemu, že to bol hlupák, ktorý si ju nezaslúžil, keď ju opustil. Nech si ponadáva na neho, to ju trochu odventiluje a k tomu nejakú zaujímavú činnosť, alebo triedenie vecí v skrini, vyhadzovať, akože je to on, teda zlosť si vylievať na veciach... Želám jej, aby ju to čím skôr prešlo. Slniečko vyjde aj zajtra a môže stretnúť niekoho lepšieho.

nenávisťou voči nemu bude ubližovať predovšetkým sebe,

Nenávisť plodí nenávisť -láska plodí lásku...ak chceme biť milovaný musíme aj mi milovať...pre ňu je dôležité to ,aby mu odpustila... lebo keď ty odpúšťaš aj tebe bude odpustené......

Áno, Oliwa, mojej sestre už nie je "sedumnáct let" aj keď v podstate na to vyzerá. Ona má o dosť rokov viac. Je to komplikovanejšie ako sa zdá. Ja sa iba jednoducho o ňu bojím a chcela som sa s tým strachom s niekým podeliť.

Treba chodiť do spoločnosti medzi ľudí, ktorý ju majú radi a nemala by zostávať sama, lebo to človeka zožiera, vtedy najviac rozmýšľa prečo sa to stalo?

mne sa vratil 3 krát a znova je preč... je ozaj navždy moj?

To predsa zalezi aj od teba.

Zuzanka, už mu dvere neotváraj.
Trikrát a dosť !
Aj druhý, aj tretí raz sa vrátil, lebo vedel, že mu otvoríš. Chceš, aby to bolo takto celý život? Nemáš naviac?

"kto nepoznal pady, nepozna cenu vysok"

od urciteho casu (alebo po urcitych skusenostiach) mam zivotne kredo:
pokial je kazdy, na kom mi zalezi, zivy (a navyse aj zdravy),
ostatne problemy nemaju velku vahu,
a plati to aj na moje lasky, ktore ma opustili, ked viem, ze su niekde na zemeguli, stale mam nadej, a aj tu nakoniec predcia ine radosti