Tak to je hrozná dilema utratiť- neutratiť svojho miláčika, pre človeka,čo má rád zvieratká. Ja som tiež mala fenku bradáča stredného - Lindu.
Keď mala 15 rokov lekár neveril, že je taká stará. Ale o rok, dva sa jej stav rapídne zhoršoval , zle počula a aj videla.Najhoršie bolo, že ju už začali bolieť aj nohy. No ja by som v živote nedovolila, aby ju utratili. Bola by som s ňou až do jej konca.
Ale jeden deň,sa ma na dvore, kde bola aj ona, môj manžel opýtal : Čo s tou Lindou? Iba sa trápi,nedáme ju utratiť ? Ja na to: Neopováž !!!!!!
Na druhé ráno som vstala,manžel už bol v práci, vyšla som na dvor a Linda tam nebola. Ako pojašená som ju začala hľadať a medzitým som spustila do telefónu krik na manžela, že ju on odviedol k zverolekárovi !!!!!! Ten iba nechápavo počúval čo mi je a utvrdil ma, že by ju bez môjho súhlasu utratiť nedal.
Nastalo pátranie, vyvesovanie letákov, obvolávanie útulkov, pomalá jazda niekoľkokrát denne celý týždeň po meste dookola, nazeranie do kontajnerov, či ju nezrazilo auto, no Lindu som nenašla a už nikdy sa mi nevrátila.
Smútim za ňou dodnes.
Dva roky som potom hľadala psíka, ktorý sa jej navlas podobá.
Našla som, dokonca má rovnaké zlé aj dobré vlastnosti. Je to psík, volá sa Nero a ja ho mám strašne rada.