Pohar kúpila som Mumiyo....
Žeby spôsob, ako sa nestať - múmiou?
Ale vážne: najstrašnejšie na tom všetkom je, že si človek nemôže povedať niečo ako: však to je len ďalší katastrofický film z dielne amerických tvorcov s filmovými trikmi, nominovaný na neviemkoľko Oscarov...
Kedysi Romy Schneiderovú preslávil film "Smrť v priamom prenose"...
Dnes máme skutočnú smrť v priamom prenose pred očami a v srdciach denno-denne...
Nedá sa na to ani pozerať... Nepamätám sa, žeby som niekedy pri TV novinách plakala - včera keď dávali príspevok spod Tatier o tej Japonke, ktorá si zamilovala Slovensko, pravidelne ho navštevovala a spievala čistou slovenčinou "Horela, lipka horela..." sa mi začali po lícach kotúľať slzy... Už nie je medzi živými, jej manžel dal vedieť, že na ňu padol pri zemetrasení plafón...
A ešte hroznejšie je, že človek-milión má na tom, čo sa deje s matičkou Zemou svoj podiel viny - a zrejme mu doteraz nedochádzalo, že pracuje na svojej likvidácii
... Už som raz v podobnom kontexte kdesi spomínala... Ruku na srdce, koľkí z Vás, čo čítate tieto riadky, máte ako rodina viac ako jedno auto, namiesto zelene okolo domu/bytu vybetónované, vydláždené či asfaltové chodníky či súkromné cesty, viac ako jeden mobil na hlavu v rodine, o elektrospotrebičoch zapnutých deň-noc ani nehovoriac...
Je šokujúce počúvať, ako pred týždňom ešte vyspelá japonská ekonomika padla na kolená a Japonci šetria tou energiou, ktorá im zatiaľ zostala...
Rovnako ako bolo krátkozraké a populistické rozhodnutie všetkých ministrov hospodárstva /P. Ruskom počínajúc.../, ktorí na malé Slovensko dotiahli samé automobilky namiesto toho, aby sa podporilo to, na čo máme prírodné, ekonomické, ekologické podmienky a ľudský potenciál...
Obdivuhodné a rovnako našinca zarážajúce je správanie Japoncov,ich vrodená úcta, spolupatričnosť, nepodliehanie panike... Toto sú veci, ktoré sa nedajú kúpiť, no v týchto chvíľach majú nevyčísliteľnú hodnotu...
Tento rok som prvýkrát v živote zasiala do hrantíkov pár kúskov priesad rajčín a papriky... Sú pekné, zelené, majú sa k svetu a robili mi radosť
... Včera, keď som bola v záhrade, som si spomenula, ako minulý rok, keď výbuch jednej sopky spôsobil, že aj v našich záhradkách "zhoreli" od sopečného popola či dažďa uhorky, fazuľové struky či izbová palma, ktorú som vyložila von, aby sa "prebrala", mi napadlo, či má význam vôbec niečo sadiť...
Je mi to z toho všetkého smutno, kam kráča človek...
A keďže je práve obdobie maturitných písomiek, spomenula som si v tejto súvislosti aj na jednu z tém, ktorú sme mali na maturite my:
Podaj mi ruku človek,
chcem cítiť Tvoje teplo...
A teraz sa mi priznaj -
stavať chceš raj, či peklo?