Spomínam na tie všelijaké pozliepané bicykle:

boli s hrkotajúcimi blatníkmi, niektorí aj bez lebo zhrdzaveli a keď pršalo, tak sme boli celí okydaní od blata. Pánske (pre tatkov do roboty) mali štanglu, ktorú sme omotali dekou a priviazali špagátom. To bolo pre najmenšieho brata. Vzadu bolo železné sedátko, tak tam sa tiež dala deka alebo malý vankúšik, esteticky sa to primontovalo a to bolo pre väčšieho brata. No a ja som ťahala: jednou nohou som podliezla štanglu a kým sme prišli k rieke tak som mala kotníky obité. Brzdilo sa len potiahnutím pedálov dozadu, lebo určite predná brzda nefungovala. Vpredu svetlo na dynamo, vzadu odrazové sklíčko určite chýbalo.

To už mamin bicykel bol elegantnejší - menšie kolesá, vpredu sedačka pre malého a mal všetko čo bicykel má mať: aj svetlá, blatníky, pumpu, aj ventilky mali čiapočku. Šetrila si ho, chodila na ňom do roboty, na nákupy, do záhrady. Nesmeli sme si ho len tak požičať. Keď sme boli bohatší tak už sme postupne dostali bicykle za vysvedčenie alebo k Vianociam - tak to sme boli králi na Liberte alebo Eske.
Keď sa praskla pneumatika, tak sme to vedeli aj my deti opraviť: duša sa namočila do lavóra aby sa videlo kde uniká vzduch a predávala sa taká súprava v krabičke kde už bolo všetko: fleky na zalepenie aj lepidlo, dokonca aj v takej tobolke benzín na očistenie duše. Takže to bola taká pohotovosť uložená vzadu v taštičke, kde boli aj kľúče na vytiahnutie sedadla alebo na pritiahnutie pedálov.

Tie bicykle sa potom všelijako kombinovali: z jedného sa vzali riadidlá, z druhého kolesá no a namontovalo sa to na kostru čo sa niekde našla. Natrelo sa to nejakou svedčnou farbou a už sa jazdilo. Koľkokrát sme sa rozpleštili, kolená a členky obité - nevadilo. A čo sa dnes najviac čudujem, tak sme ich mali takmer celý deň opreté o činžiak a len málokedy sa stalo že ho niekto ukradol: veď každý si ľahko zmontoval svoj.

Od mojej slovenčinárky na SŠ by si za výrok "pri také červené more" najskôr chytila päťku. (Má tam byť "ku").

Môj spolužiak na ZŠ mal v diktáte na 1/2 strany asi 96 chýb. Zo SJ mal samé 4,5. Na konci posledného ročníka pred uzatváraním známok mu učiteľka SJ (a zároveň aj naša triedna) pred celou triedou dopísala nejaké lepšie známky, aby nerachol, lebo tata mu vybavil učňovku.
(Myslím si, že spolužiak mal nejakú dys...., lenže za mojich mladých čias sa takéto nenosilo. Učitelia ho nechával preliezť z ročníka do ročníka. Keby ho slovenčinárka nechala v poslednom ročníku rachnúť, nepomohlo by mu to, aby sa lepšie učil, keďže sa mu nikto nevenoval ako dieťaťu s dys....)

si mi pripomenula - bicyklové akcie - doma sme mali jeden ale ten bol staršieho brata. tak som s rovesníkmi snoril po povalách opustených barákov, kde sme našli potrebný "materiál" - kostru, ráfiky, šajbu, a ostatné sme dokúpili. to boli monštrá - predný ráfik čierny, zadný modrý, kostra svetlomodrá. no zborku a rozborku bicykla + centrovanie kolies sme ovládali dokonale.

Keď spomínaš tú štangľu na bicykli- ja som vozil na nej spolužiačku a vtedy som ešte nepochopil, že prečo najvačšiu radosť mala z toho a nabádala ma, aby som jazdil po čo najvačších jamách...
Pochopil som to až o pár rokov neskor...

ja som mal taký Ukrajina,vždy som musel ostatných dohánat,aspon som pochopil prečo Rusi vyhrávali Preteky mieru

...šmarjáá, bicykel!..mama mi bola kúpiť bicykel až v Handlovej,krásny šedo-červený, dámsky,ako pre veľkých...stála pred činžákom, keď som sa šla na ňom prvý krát povoziť..okolo nás chodili autobusy, jasné, že jeden práve tade, kade som ja mala naplánované..debo zatrúbil, ja som sa zľakla, pustila rúčky z držadiel, bicykel spadol ,ja cez neho, autobus asi pol metra vedľa mňa...tak ma ubila, že mi odpadla chuť na vozenie až pokial ma Roman nevolal kradnúť kukuricu na bicykli, lebo to bolo ďaleko,až za riekou..

... ale bol to nezmar (ten bicykel!)

Juj,aj ja som si spomenula na moje bicyklove zaciatky.
Ucila som sa na dedkovej velkej "koze",ako sme ju familiarne volali.Pre dedka to bol poklad, vzdy nalesteny, cistucky, v 100% stave,sluzil mu dlhe desiatky rokov...

Samozrejme ze na decku postavu bol obrovsky, tak sa nasadalo a vysadalo pri nejakom muriku. Ak murik nebol, tak sa jazdilo zboku,pod rurou.
Boze, dnes to nechapem,ako sa to dalo

Na tom bycikli sme sa ucili vozit postupne vsetci surodenci,sesternice,bratranci,obcas aj nejake decka z ulice. Ale vydrzal bez vaznejsej ujmy.
Dedko ho mal velmi rad,este vo vysokom veku sa denne previezol. Rozpraval nam,ako s nim bol na fronte, vraj v bicyklovej rote .

Bicyklik prezil vsetko mozne,ale novu,porevolucnu dobu a zmenu zivotneho stylu niektorych spoluobcanov uz nie. Niekto ho ukradol...

a radi sme sledovali dievčatá ako cvičia /v modrých trenkách a bielých tričkách/alebo ako sa opalujú v tých nádherných plavkách.

...a ako sme nacvičovali spartakiádu...jediná výhoda bola v tom, že sme sa ako cvičiaci neučili...na štadione v PD sme zmokli ako myši, tričká obtiahnuté a nasiaknuté vodou, chalani si nás vtedy považovali,boli by viedli reči pod lejakom donekonečna..

lepšie sa debatovalo ako cvičilo

.... asi bolo o čom debatovať a na čo pozerať

U nás boli až dve vojenské posádky: na jednom konci letci, na druhom delostrelci. A tí tiež nacvičovali okresnú spartakiádu na štadióne v bielych trenkách. Takže keď si odmyslíte tie nohy-hokejky tak im to tiež pasovalo keď popršalo alebo sa museli pri cvičení vyváľať v nejakej mláke.......drgľovali zubami, ale museli vydržať, veď boli vojaci a nie bábovky (neviem si predstaviť môjho syna, večer by som mu volala pohotovosť, dostal by zápaľ pľúc, 40 teploty, maródoval by na kríže a 2 roky by užíval žeň-šeň).

..no, kapitola sama pre mňa- vojaci...často sme cestovali autom cez TO, okolo kasární, jasné..a vonku pred bránou vždy takí dvaja feš, šik a šlang vojačkovia na stráži..no neobzri sa!...a mama sa vždy snažila ma nejako rozptýliť, aby som sa neobzerala a netýrila ich mávaním...a rada som chodila v Piešťanoch na letisko,akože na prechádzku s malým synom mojej sesternice..tam bolo čo kuknúť...ale to som už bola slečna,pekná...